..skôr či neskôr sa do podstaty nestane nič, s ním, nepríde si na svoje ´enteogén´–a stupeň karmy, ktorá z neho robí poslušného človeka. Toho sa bál asi najviac aspoň to tak stojí zapísané, vo hviezdach. Písané vo hviezdach, ktoré vidí v jej očiach padať. Ešte sa mu zdá, že sa dožije ´víťazstva´ a ´prehry´, ktorá ho urobí silnejším a osudovejším, aspoň kým prehra robí, s človeka človeka osudu. SA tým myslí vážne, že sleduje svoj cieľ,že s tým vedomím ´bytia´ sleduje svoj cieľ.Ten cieľ, ale je paradox, paradox jazyka, ktorý, v jeho poňatí dokáže vystupňovať na úroveň ´základu´. Hovorí totiž, že základom ´sveta´, ktorý je ´vôľou k moci´ svojou podstatou /viac-menej/ je jazyk,v ktorého paradoxnej povahe je, že hovorí v dvojzmysloch, alebo doslova, v protikladoch tam kde je ináč všetko celkom jasné. Na tom by ešte nič nebolo, ale jazyk ako taký sa nedá od konca skracovať. To si myslí len on, alebo LENON? Jednoducho sa jazyk nedá skracovať odkonca, pretože s konca, s ktorého on sa stáva na vedomie, dochádza ´porozumenie´, lebo pred tým ako nato príde si výde do prírody. S takou vedomou skoro až nechuťou, s ktorou si vezme na krk ´jazyk´, alebo hada,ktorý je skracujúcim sa jazykom? Tvrdí, že je zo zvyku chorý, že zo sily zvyku je chorý. To je na môj vkus, ale zarážajúce trochu viac než dosť. Takto naformulované si človek by myslel jeden, že od toho aby bol by tu nebol na mieste sám.
S tým, že každý jazyk, ktorý hovorí v dvojzmysloch hovorí,v takom zmysle,v akom sa človek môže nechať zdať, alebo môže nechať byť. V dvojzmysloch, ktoré majú tú povahu, že sú vlastne ako dané tak aj obrazné, že sú v obraze ´pravé´, že sú aj analogicky potom ešte ´obrazné´. No povahou toho zmyslu je byť tým ´pravým´. Nikto by preto nepochyboval, že ´zmysel´ života nemusí byť ten pravý ako ten pravý Zen. Byť by mohol byť tým pravým, s povahy veci vyplýva, že ak pravý zmysel je doslovný tak zmysel život doslovný mať ani nemusí pokiaľ teda nemá doslovný zmysel všetko čo človek má za svoje, za svoje ´vedomie´, pokiaľ nemá doslovný zmysel všetko od čoho človek má vôbec nejaké vedomie, ale povedať, že charakter sveta je inteligibilný len preto, že vedomie nie je abstraktným ´formátom´zmyslu ešte nič neznamená. Vedomie nie je abstraktným, alebo zobecnelým formátom zmyslu, vedomie nie je ´všeobecná vec´. KEĎ je zmysel života človeka ´všeobecnou vecou´ je zmysel aký mu pripisuje všeobecnou vecou, keď je zmysel vedomia všeobecný, lebo je všeobecný pojem zmyslu života tak rozšírený nemusí byť ešte život, v žiadnej forme životom,v inteligibilnom charaktere, ktorý nadobúda, ktorý nadobúda na ´vedomí ´ moci. Ono to znie neuveriteľne, ale žiadny ´všeobecný zmysel života´ neexistuje, lebo neexistujú všeobecné významy ´slov´. Neexistujú žiadne významy slov, ktoré by pre niekoho neoznačovali niečo konkrétne. Keď poviem, že zmysel slova je všeobecný a myslím tým, že je abstraktný ešte som tým nepovedal ani toľko, žeby ten zmysel nebol , v nejakom ´obraze´. To hovorí Derrida takzvaný ´lingvistický idealista´, že v obraze každého zmyslu slova jeho je čo do významu prevedeného výrazu ´zmyslový obraz´,ktorý konkrétnosť, alebo abstraktnosť onej metafory, ktorej významom je ten zmysel toho výrazu opísaný dáva do súvisu,s ďalšími významovými polohami slova, ktoré môžu byť vrstvené a zase zmazávané pokiaľ zmysel nepredstavuje čistú abstrakciu.
Nič zmysluplné nemôže byť čisto abstraktné a sám by som nerád narábal z významom slova, alebo zmyslom života ako s abstraktnými veličinami, od ktorých tu je odvodený nejaký ďalší rozsah pojmu,v ktorého šírke sa odzrkadľuje ´vedomie´,s ktorým človek priradzuje ´k symbolu formu´. Taká pravda, ktorá tomu onomu/menu/ dáva jeho významový tvar, ktorého forma je z hľadiska fenomenológie implicitná ,v štruktúre ´jazykového poznania´ sa nemusí niesť, v žiadnom, s možných ´výrezov skutočnosti´. Nikto ešte nepoznal žiadnu skutočnosť pokiaľ ju nevidel z celkového hľadiska, s celkového možného ´stanoviska´, v ktorom by sa dala celá uchopiť. Preto celý významový register, ktorého formálny kód je jazykom sa stáva bezpredmetným ´ mementom´ toho, že nie je, v potenciále žiadneho človeka, v potenciále žiadneho jazyka vyjadriť ani len špičku ľadovca ľudstva, ktorý sa topí. Chcem tým povedať asi len toľko, že aj sebavedomie môže byť potenciálne veľké ako len nechce, ale, že tu od toho ešte nie je jazyk ako forma moci nad sebou ako forma sebaovládania každého hnutia myšlienkového, ktoré vyrazilo na povrch. Myšlienkové hnutia, vo forme určitých jazykom ovládaných ´giest´, v myšlienkach, v ktorých sa tých giest ešte ani len nikto nedotkol. To sa dá chápať po všetkých stránkach ináč,ale ani tu iste nemusí ísť o telo. Nemusí ísť o telo, ktorého sebavedomie musí dávať ten zmysel,pre ktorý nadobúda forma svoj tvar. Tvar aký dostane telo bude, v jej genetickej výbavičke. Samička bude skákať samým nadšením ale nebude divu, že veď bude mať hlavu v pravom uhle pohľadu, do skutočnosti, s ktorej myslím nie som zrodený do krve. Zo skutočnosti, za ktorou stojí ´matka a otec´. Zrodený do krve, ktorá je čistejšia ako kryštál. Ako kryštálovo čisté oko smrti, omyté brehmi všetkých mŕtvych. Aj keď o srandu hlavne nejde, ale ide hlavne o ženu. Žena je hlavná vec, v tej veci, ktorá je celkom vedľajšia. Nato môžeš zabudnúť aj hneď keď chceš. Ale ja tu od toho nie som aby som ťa súdil, nech ťa súdi ten, alebo tá, ktorým sa unúvalo ťa vysrať na tento svet. Táto manifestácia zmyslu života sa nekoná, ktorú on stále ´vyznamenáva´, ktorú on stále nejakým spôsobom evokuje. Ostal len preto, že pritom, žeby ho nikto nevidel ako onanuje musel mu sa had vstať z mŕtvych. To sa stalo keď ju videl, lebo vedel, že má na mále. Že ona si to málo čo má nebude chcieť s ním rozdať, ale to ani tak nebolelo. Nadšene neprikývla úsmevom, ktorého kyvadlo sa prehuplo. Nepozná krajšie hviezdy ako tie, v jej očiach, v ktorých je písané,že nikdy nebudú spolu, nepozná.
Celá debata | RSS tejto debaty