Vízia k výzve, ktorá má zmysel, ktorej zmysel výzvy slova je ´výchova´.. na všetko príde čas, ktorý tu nie je. Odstrašujúca nádej, v ktorú už ani nedúfam. Nie, žeby človek vedel, videl, alebo chcel vedieť, alebo vidieť, ale v blízkosti krajiny svetla je koniec hneď jedinou odbočkou od pravdy. Slova, ktorého zmysel výzvy je výchova.
Uhol ´pohľadu´, ktorý mu neostal. Manifest ´zlomeného srdca´, ktorého zradca ´vraví´, že jedinou myšlienkou, v ktorej sa identifikuje posledne bude ´zmena´.. život je zmena. Nikto, ale nevie či k lepšiemu, alebo k horšiemu. Nikto život nepozná z jeho rubu, aj lícu.
Bol som teda niekde. Asi ´to´ bolo von. Už si to nepametám bolo to tak dávno. Bolo to tak dávno čo ma ´zmysel života prestal dráždiť. Tak som len len, že znova neprišiel k sebe teda k horšiemu. Lebo moje ja je skutočne horšie ako ja zbytku ľudstva, len sa stačí pozrieť k histórii môjho života, rodu,.k mojej minulosti. Nič tam nie je, lebo je to snáď aj paradox, že som. Som na vrchole svojho jazyka. Myslím tým ´špičku´. On Zarathuštra to vyjadril ešte jasnejšie na ´vrchole ľudstva´. Má ´ľudstvo´ jazyk? Nemá ľudstvo špičku? Má len to druhé? Ani za mák? To je semeno na hák?
..ku ku ku teda tebe sa chcem vystierať, objavovať život skrze tvoje prsty.Aj keď som s ním nebol spokojný nikdy, zima tvojej nespokojnosti ma nezabila. Len poručila mi aby som zavrel svoje ústa na sto zámkov,pod ktorými bude držať ženu. Nie na všetko čas nie je a ja zo svojím strachom o svoju náturu neprídem si na svoje veď som vedel, videl, že viac nie je niekedy menej, ale, že menej je niekedy viac, alebo aspoň pokiaľ ide o normálnych ľudí, ktorí mi stoja v ceste, v ktorej sa zubatá tvárou v tvár mi smeje, už dýcha na krk.
Povedala, že technika, chlapče pozmeň techniku, pozmeň štýl. Ukáž čo, v tebe je, ukáž čo si zakúsil. Ukáž, že vydržíš, že túto krisis vydržíš, ale ukáž čo vieš načo máš. ..či myslím, že sa nerobí dosť? Myslím, že sa nerobí nič skoro že myslím, že nie je čo by sa dalo robiť ani, že vôľa sa vôbec ´realizovať´ nedáva nijak valný zmysel do pohybu, že sa nespúšťa nič len to druhé. To tvrdí Nietzsché, že vôľa dáva do pohybu všetko, ale potom povie, že vlastne ničím vôľa nepohybuje. V tom vidím rozpor jeho filozofie, jeho jednotlivej filozofie. Že vôľa udáva tempo, a dáva do pohybu každú partiu ľudského tela, že bez vôle človek ako nepohne ani prstom. Ten prst -po-medzi, ktorým mu unika´spravidla všetko. Ale ide to na vrub tomu a tomu, ide to na líc onomu a onomu. Onoma je meno. Meno je onoma. On oma, alebo sóma. S-óm-a. Celá táto situácia. Byť škodí zdraviu,byť na žive, v mieste,v myšlienkach, v nakoniec každej stope svojho konca, ktorý je nevyhnutný. Nebude sa ani okamžik vracať.
Nebude sa ani okamžik vracať do momentu, v ktorom by sa táto situácia otočila. čo zapríčinala, čo skončila. Vec vedomia, ktoré nie je svoje. Vedomie, ktoré je akési nesvoje. To je práve to ´bytie´. ´Bytie,´ v ktorom sa človek necíti pohodlne. Ale tu sa môj názor rozchádza s názorom ´myslím teda som´ pretože bytie je v konflikte z myslením. Myslieť neznamená nič s toho hľadiska, že byť znamená byť nesvoje, byť nie ´sebe vlastný´. Voči zoči bytiu človek nemyslí. V situácii, ktorá je existenciálne nemožná. Napríklad je stratená, v bytí jeho existencia, ktorá je ´mimo´ iného ´žiadna´.Vyjadruje tým, že ju nemá, že nemá ´existenciu´, ktorá je sama -sebou ťažko uchopiteľný pojem, alebo koncept, ale ono sebe ´nevie´. To mu vyvráti, a povie, že z definície platí, že myslím teda o sebe viem čo znamená, že som, ale to je celé zle lebo je to celé blbosť, lebo nikto už len preto, že je nevie o sebe, žeby bol. Jeho nebolo nikdy a nikdy nebude tak preto, že nevie, že je ako ani preto, že to, že je si nemyslí, ale aj keby si to bol myslel by, s tým nič neurobil, by s tým nepohol. to je anatomická redukcia človeka na nič, na absolútne nič, ktoré je v absolútnej prdeli. Nič s toho ničoho ako to pekne vyjadruje ono okrídlené ´z ničoho nič´. Vieš je možné povedať, že ja hovorím o existencii, v jej nedotknutom stave. Je možné to vyjadriť aj tak, že ja hovorím o existencii, ktorej protipól je skutočne v myslení, ktoré je mimovoľné. Samotná asociácia, význam slova, ktorého vrchol je zmyslom ´výzvy´. Ale on sa zrejme musel prerátať v schodoch k osvete, ktoré vyšľapal. Aj keď prirodzene nie je šľapkou,pod ktorou by bol ho niekto videl, počul o ňom, alebo si jeho existenciu spojil z nejakým ´slovným druhom´. Pritom mu byť nehovorilo nič také, žeby sa toho nebol pustil, žeby toho nebol nechal. Byť jednoducho mu neostalo, lebo nemalo kde. Bytie osa, ktorého tu vystupuje mu muselo pripadať vôbec ako ´nehnuteľnosť´. V tomto doslova horizontálnom základe on bol schopný sa prepadnúť o niekoľko rovín, a to ešte nehovorí o ´surogáte´. Ale on predsa hovorí o ´surogáte´. Surogát je znamením a je výhradným znamením. Surogát skutočne znamená. To je to čo znak,ale on to nepoznáva. Tá logika je. V tej logike, ktorá je teóriou znaku je práve vyslovene povedané, že ´znak je surogát´ a ´surogátom´môže byť aj ´jazyk´,´vôľa k moci´, alebo, v neposlednom rade aj všetko čo označuje. Samotný ten jeho svet, ktorý označuje z vnútra je surogátom, a každá voľba, ktorá ide mimo. Tým sa myslí aj mimo zdelenie, mimo akékoľvek zdelenie. Zdelenie, ktoré je dané znakom. Bytie,ale samotné nie je znakom a nemá znakový charakter. Pokiaľ ide o reč, ktorá je rečou tela, ktorá je rečou ´ducha´, ktorý je v zdravom tele aj zdravý. Ale nikto nevie čo, v čom je, alebo v kom kto.
Možnoje vo mne nádej, možno láska, možno smrť, možno nový život, ktorého konca som sa nedobral. Myslím, že byť nie jeto isté čo myslieť. Nie lebo to je len pohodlnosť ´myslieť´ kým byť aj stratou vie byť. Možno povedať, že niekto stratil všetok svoj čas, ktorý ho prežil, ktorý prežil z donútenia, alebo presnejšie preto, že nemusel ´nič iné´. S toho pravidla sa na neho dostalo konečne až ho zmrazilo. Dostalo sa na neho lebo tak sa mu darilo, že skoro nevedel uveriť vlastným slovám, ktoré mu niekto posunul. Chceš povedať, že aj vôľa znamená posun? Ako posun kde s kade kam? Vôľa, ktorá ma posúva, ktorá je posunom vpred, alebo posunom vzad, ktorá je identická z celým momentom svojho vzniku? Odkedy človek vzniká je silou vôle k moci celým človekom pokiaľ nejde len o ´ľudstvo´, ktorého meno je zviera? Teda je to tak, žeby celým zvieraťom bol človek, v mene ľudstva? Byť by to tak bolo nikoho by tá stopa jeho existencie ani netrápila a ani neurobila silnejším, lebo taký odhad by sa mu ani nevyplatil. Skutočnosť akú on neviem označiť tým pravým menom, ale skutočnosť, ktorá zdá sa, že je označovaná tým pravým menom, pod ktorým ju pozná. Dokonané nie je, lebo nikto nedokonáva. Ale možno ona dokonáva. Človek nikdy nevie a nanešťastie nevie nič, čo je asi jediné čo sa ináč dá vedieť, lebo žiadna ´formálna teória poznania´ nejestvuje. Poznávať, poznanie. Formálne teória poznania to mi zneje ako ´filozofia´. Poznanie, ale samotné sa nedá poznávať, a keď človek aj poznávať chce,tak poznanie sa nedá poznávať ako predmet poznania. Poznanie nie je poznateľné a preto tu musí byť ešte niečo ´navyše´. Ako napríklad ´myslím teda som´ znamená, že predmetom môjho poznania je, že nemyslím len čo som, ale, že mimoto čo som myslím, že som. Je to ako vystúpiť zo seba ako z nejakého tieňa ako keby človek mal svoje ja, ktoré by bolo jeho tieňom, v ktorom by existoval. Vystúpi teda ten človek s toho ja s toho ´bytia´svojho a povie, že ´som´. Vystúpi, žeby to povedal, aby nepovedal, že je. Vystúpi, v tom, že je teda bude myslieť. Nie je to principiálny omyl? Keď som, v tom, že som tak myslím?A nemôže to byť presne naopak, že myslím, že som teda viem, že som, že myslím, že som v tom, že myslím, ale, že som von?
Nakoľko sa človek neskladá zo žiadnych ´myšlienok´. Nakoľko človek nie je z definície tým, ktorý sa zdá, že sa nezdá. To práve je realita, ktorá sa nedá predvídať, ktorá sa nedá nikdy domyslieť ´dokonca´. Keď povie, že domyslel dokonca niečo tak to neznamená nič iné ako to, že od toho, že tu niečo dokonca domyslel tu je, že je tu od toho aby niečo dokonca domyslel vrátane seba. Môže ten várok teda použiť aj nato, že domyslel dokonca, že je teda myslí, ale to už je neskoro. Myslieť neznamená byť, lebo by to musel byť, v každom momente. Ale plášť myslenia je prežraný moľmi, a každý okamih bytia suverénne uniká každej myšlienke. Ľudské slovo ma nikdy nedostihne. Žeby to bolo slovo, ktoré malo zmysel výzvy pre každého? Ako hlboko človek len dokáže padnúť tak vysoko sa postaviť? Je to priamo ´súmerné´ ? Súmerný uhol pohľadu, v ktorom sa zbiehajú všetky myšlienky do jedného bodu. Ona sa smeje nakonci tohto súmerného ´bodového ohniska´. Však tam sa zlieva každá vôľa, pohyb, myšlienka, zmysel, zdanie, všetko sa tam zlieva postupne po jednom, druhom slove, ktoré ona vypúšťa z úst ako výzvu ako také, ktoré má zmysel výzvy pre každého, ktorú neoľutuje. Rozhodne to zneje tak ako keby ten zmysel výzvy malo slovo, ktoré ju napadne, ale nie len napadne, ale ktorým ona ukazuje nato, že ona je pre neho nejakou ´výzvou´, ktorú má prijať. Samotné to slovo, ktorým ona poukazuje nato, že zmysel výzvy jej chovania, že zmyslom jej vyzývavého chovania je nie len slovo, ktoré má ten zmysel, ale že je to i samotné chovanie, ktorým ona provokuje, ktorým ona sama stúpa vyššie a vyššie a to po každom chrbte,na ktorým jej kroky vedú, len aby sa dostalo na vrchol ´človeka´ ešte dnes, alebo ešte skôr ako sa on nadeje. Nevie na druhú stranu, že prečo sa situácia mení a podľa všetkého, v ktorom okamihu si príde na vedomie, ktoré ´myslím teda je´. Musel by tu byť, ale niekto pre koho ten ktorým som je mysliteľný. A Descartes, ktorý bol povrchný tvrdil presne to, že človek je ´mysliteľný´. Ale človek mysliteľný nie je, aj keď je snáď možný.
Pritom všetky myšlienky sú povrchné. A ono sa to možno aj kryje. Čo je ´mysliteľné je možné´. Možné v tom zmysle, že je to umožniteľné. Že to umožňuje celý hodnotový potenciál. Celý hodnotový potenciál prehodnotiť. Umožniť človeka je to toľko ako ho myslieť.
Vieš, ale byť človeka? Táto fragmentárna voľba nie je rozhodnutá o sebe, ale je samotným činom svojho druhu. Táto fragmentárna voľba, ktorú robíš. Robíš pritom nie len veľké oči na ňu, keď na ňu čučíš a keď do nej hučíš, ale robíš aj voľbu a rozhodnutie, ktoré, v celku neprichádza do ´úvahy,´ktoré je v celku iného formátu, ktoré je mimo iného celou existenciou nedomyslené. Celá existencia sa nedá domyslieť, preto je myslieť si, že si keď myslíš bolbosť, aj preto, že nie si tu od toho aby si domyslel existenciu, ktorá je ´uvedomelá´. Tak potom je ´uvedomelá existencia niečo čo sa nedá ani stratiť a ani nájsť´ ako rozum, ktorý je snáď vodítkom zmyslu. Od toho tu je rozum, že človeku dáva zmysel života, alebo zmysel bytia, ktoré ešte nemusí byť ´myslené´ nato aby bol. To presne vyjadruje stav, v ktorom vedomie nie je koincidentné s ničím, v ktorom je mimo koincidenciu s čím koľvek. Nie som preto, že myslím, ale zato, že myslieť neznamená byť, že myslenie nie je surogát bytia, že zoči-voči mysleniu stojí celý rad problémov, ktoré ešte nikto ani nenačal. Ešte sa ich ani v myšlienkach nedotkol. Myslieť znamená ´formu´, a byť znamená ´formu´.
Bytie stelesňuje myšlienky. Môžu byť stelesnené, v ktorom koľvek rámci, alebo konci alebo začiatku konca, ktorej koľvek myšlienky, ktorá je ťažšia ako život. Schránka -myšlienka, ktorá je ťažšia ako svet, ktorý je zo svojho vnútra inteligibilný, lebo je nsurogátom ´bytia´. Ničím iným ani byť nemôže ako surogátom je totiž ´na znak´. Je to ako otvárať na znak ústa, na znak otvárať oči, na znak sa prechádzať po meste, na znak si privodzovať stav, v ktorom už končí každá sranda, ktorú si nikdy nepoznal aj keď si za ňu bol. Medzi takým životom, ktorý ešte ani nenastal a takým, ktorý už nastal dávno, ktorý je svetom ´javu´. Samotný fakt ´orgánov´ zmyslových, si on jednoducho mýli, v tom zmysle, že ´javy´sa nedajú domyslieť´. To práve znamená, že svet zvonku neexistuje a z vnútra je len vyvrátením toho vonkajšku.Alebo potvrdením neexistencie toho vonkajšku? To nikto nevie.
Preto nikto ty
živá nepozná ´padajúcejšie hviezdy´ ako tie, v tvojich očiach pre mňa ukryté.
Celá debata | RSS tejto debaty