národný satanista

ďakujem za toho ´citlivého človeka´ , vážne. A chcem to uviesť na ´pravú mieru´… citlivý som je síce pravda, ale zase nie na všetko. Sú veci, ktoré mnou nehnú. Ako povedzme, ale že riešim veci cez city skôr, ale aj to je jedna veľká otázka.  City vlastne nie sú preskúmaná oblasť..v lingvistike napríklad, sú city najťažšie ´popísateľné´., vraj ich nejde ´formulovať´, ´popisovať´.

Viem, že len v lingvistike je ´oblasť citov´ to najhoršie zmapované čo sa človeka týka, keby sme ho rozobrali toho človeka.. Paradoxom je Ľuboš, že nato ako povedzme ´citlivý som´ nepovedal by som že v oblasti citu nejak sa radím na nejaké ´prvé miesto´. Možno to je tiež ťažké popísať ako sa to s tou ´citlivosťou´ u mňa má. Napríklad holdujem ´extrémným hudobným žánrom´-dá sa povedať, že počúvam tak tvrdý metal ako to len ide. Doslova. Ale cítim v tej hudbe nie práve tú brutalitu ako to hlavné, ale to ako tá hudba prepája ´zraniteľnú ľudskú bytosť´ /citlivú/ s tým ako vôbec takáto bytosť musí konfrontovať svet okolitý, ktorý si vo veľa veciach nezadá v ničom s tým najhorším možným svetom/ výčitka/– osobne dávam tú citlivosť na vrub zraniteľnosti. Pretože som akoby ´slabý´, a ´zraniteľný´ sa ´citlivo´vyhýbam skoro všetkému čo by na mňa mohlo mať tento efekt, čoby ma mohlo zraniť, alebo mi ublížiť. Že miera tých mne škodlivých vecí je vysoká je jasné keď si k tomu pridáš moju povahu, ktorá je vnútorne rozpoltená a komplikovaná už len preto, že neviem tento svet vidieť nijak jednoducho.

      Vyplýva, s toho všetkého, že často trpím; a to je pravda. Duševná bolesť je dá sa povedať niečo čo ma sprevádza od detstva. A skľúčenosť, stavy hlbokej-pre-hlbokej úzkosti, ktorá skoro nemá DNO ako ty vravíš je bezodná. Ťažko sa mi vo veciach nejak ´nájsť´…napríklad. Keď už hovoríme o ´žene´, čo je ďalší motív, s ktorého ona skľúčenosť, zúfalstvo existencie pramení.

… to, ale netuším či je dané citlivosťou; niekde je citlivý prístup nutný. Niekde a to som si myslel, že pri žene snáď. Ale časom sa ukázalo, že to vôbec nie je tak jednoduchá matematika tie vzťahy, že to vôbec človeku nepridá keď ho stále niekto posiela niekam. A tak som to mal, že no som v podstate som bez vzťahu celý život. Čiže sa tá miera citlivosti teda zraniteľnosti prejavuje aj tu.. myslel si to tak, že citlivosť je zraniteľnosť, alebo si to myslel nejak ináč?

Je to vieš široký pojem. S citmi sa mi zranenie nejak automaticky spája. Aj keď to samozrejme nemusí byť. City sú opakom takzvanej ´logiky´. Ženská logika ako sa vraví je založená na citoch to je pre muža ako keby tam logika nebola, že?Ale city nejakú svoju logiku len majú. Vezmi si také vzťahy medzi deťmi a dospelými/neviem ci máš deti alebo tak/, ale vezmi si také vzťahy ako sú častokrát založené na citoch. Koľko takzvaných ´citových  väzieb´ človek v živote má, alebo keď nemá tak ako tým stráda. Citové rozpoloženie je niečo samo o sebe ako ´duša´  ako ´duševné rozpoloženie´.

Potom citovo ´spieť´, chátrať´, alebo nejak citovo byť vydieraný, alebo chladný.. myslím, že som citlivý, alebo skôr citovo založený, aby to nemalo tú konotáciu slabosti, keď to myslíš, že to ide na úkor človeka. Nepovažujem sa, ale za takého akoby nedotknuteľného. Je to ten, ale pocit, ktorý mám, že vďaka tejto možno ´nadmernej citlivosti´ ak chceš tak vzniká dojem takej nedotknuteľnosti napríklad v oblasti vzťahov. Sám si s tým neviem extra dať rady. Vieš nedotknuteľnosť môže byť aj studená. Napríklad krásne ženy sú často studené. Sú ´nedotknuteľné´svojou krásou, ktorá z nich robí niečo ´viac´, niečo ´iné´, objekty túžob, objekty sexuálnych túžob. To ich na jednej strane legitimuje do vyššieho sveta, ale na druhej je to krása taká plná bolesti kde často nastupuje osamelosť, nepochopenosť, alebo naopak keď sa ako modelky uplatnia napríklad možno aj úspech, závratná kariéra… Neviem kam tým mierim, ale chcel by som to povedať asi tak, že žena je napríklad myslená ako ´typicky citlivá´ oproti mužovi. Ako vďaka je ´telesnej fyziologickej stránke po, ktorej je slabšia´ je typicky viac zraniteľná, citlivá, a tu sa to spája s tou slabosťou. Vo svete človek musí byť silný a v podstate fyzicky aj psychicky zdatný. Ja sa po tejto stránke snažím udržať v dobrom zdraví; nepijem, nefajčím, vyhýbam sa mesu, a podobne. Nechcem byť citlivý na veci na ktoré si treba zvyknúť, a cez ne sa prehrýzť, ale zároveň je v tom také uvedomenie, že človek musí byť aký je do istej miery, že tá citlivosť je nejakou jeho ´črtou´.

U mňa je nedotklivosť takou platonickou ´láskou´ povedzme. Citlivosť znamená pre mňa toľko, že sa nedotýkam vecí, že sa nedotýkam bolesti, že nechcem vždy bolesť dotýkať, ale zároveň sa nebudem ´štylizovať´ do žiadnej role obete. Keď tak vezmeš vo svete je dnes možno viac zla ako celkovo za jeho existencie, keď sa to dá nejak od oka vyhodnotiť,. a aj keď svet bol plný zla vždy čo sa dneska deje už hraničí zo šialenstvom ako bez príkras. Hovorím bez príkras lebo mám dojem, že to nemá  ´obdoby´, že dnešný svet jednoducho už na city vôbec nehraje.  Cit pre niekoho, niečo, také tie ´sentimentálne´ až romantické veci sú dávno pasé. Možno je to tak dobre, ale neviem. Keď vezmeš, že cit pre niečo, niekoho by človeka mal budovať, a prehlbovať, cit by mal v ňom vzrastať, ale dnešný svet city okliešťuje. Je tu taká až maskulinná hlúposť vo všetkom; veľké autá, veľký ľudia, veľké nároky, veľké platy, veľké kokoty, veľké sny, veľké maniere, veľké hviezdy, veľké to veľké hento -tamto.. všetci chcú byť tvrdí a všetci chcú večne hovoriť a večne do všetkého hovoriť, večne byť vo všetkom prví, večne sa vyrovnať , večne sa zapájať, myslieť, pracovať dokonca do nekonečna, vždy všetko. Neviem či do takéhoto cirkusu vôbec chcem vstupovať; meditúrovať by som radšej niekde na periférii vesmíru by som radšej možno všetko nechal ´plávať´,ale aby som zase nepreháňal nemám úplne jasno ani v tom, že presne prečo mám výraz na city,presne prečo mám na city ´výraz´, prečo dávam ´výraz´ svojím citom, prečo hľadám pre tieto city nejaký odvodný kanál.

Zarathuštra povie; ´som telo a duša je len menom pre niečo na mojom tele´…. hovorí mojom tele; myslí tým na ´mne´? Teda na sebe? Alebo tým myslí na niekom inom ešte okrem svojej telesnej schránky?Telo je pôvodná a prvá ´skúsenosť´,je pravým povedzme nástrojom. Nástrojom komunikácie zo svetom. Moje telo, ale som
? Alebo som ešte niečo pod týmto ´povrchom´, pod týmto ´obalom´? Keď mi hovoríš, že som citlivý človek najskôr myslíš moje telo?

A,keď ti ja hovorím, že nefajčím, nepijem, že nedrogujem, že neviem čo ešte, tak tým chcem povedať, že neničím svoje telo , alebo svoj povrch, svoj obal? Myslím tým snáď len telo, ktoré si v rámci svojej ´citlivosti´/nie precitlivelosti ešte dúfam/ chcem nejak ´zachovať?

Hovoríš nesúď knihu podľa obalu, ale je všetko čo je  povrchom ´obalom´, alebo je povrch svojbytný a dokáže byť aj sám? Ako žena, ktorá furt ukazuje svoju citovú slabosť a viazanosť na nejaké silnejšie ´chemické látky´,ktorá vždy ukazuje, že je ´nudzná´. Že táto žena ´potrebuje´ niekoho..ukazuje sa cit v ľudských potrebách? Vieš, že ja som misantrop nie? Mám potreby, ktoré sú potláčané, lebo 99 percent času som sám. Je to môj čas? Je aj čas obalom a predsudkom:byl nebyl jeden malý PŘEDSUDEK? Pokiaľ vezmeš, že samota ma nerobí citovo otrlejším tak slábnu moje city, a hasnú moje túžby keď ich nikto nikdy nenapĺňa? Pokiaľ vezmeš, že sa cítim voči svetu zraniteľný tak je za tým nutne zraniteľnosť, alebo práve len ten cit, ktorého sa hrozím? A keď som zraniteľný na obale na povrchu

tak ide o to, že sa ma to dotkne aj pod týmto povrchom? Je snáď telo nejakou ´ochrannou schránkou´pre dušu, ktorá je zraniteľnejšia, alebo hovoríme vyslovene o tele samotnom ako o zraniteľnom? Vieš ľudské telo je pomerne dokonalé a vieš tiež, že s tým ako sa niečo zdokonaľuje sa komplikuje aj jeho ´udržateľnosť´´. môžem povedať, že moje zraniteľné telo je v tomto svete plnom zla ´neudržateľné´, alebo, že vôbec telo ľudstva je vo svete, ktorý si človek ´vytvoril´ neudržateľné, alebo je to tak, že ani neviem čo všetko také telo znesie a keď toho veľa znesie tak ani veľmi o zraniteľnosti nemôže byť ani reči? Hoc aj zraniteľnej reči tela?

Čo moje telo nezabije ho urobí silnejším? DÁ sa to previesť do poľa lásky táto ´priama úmera´ povedzme a povedať, že koľko sklamaní človek si prežije toľko krát akoby sa narodil znova a ´silnejší´, alebo človek s každým sklamaním prežije niečo čo ho nadobro poznačí a čo ho spraví iným aký bol kedy pred tým a to v tom zlom zmysle? Sú emocionálne rany tak hlboké ako telesné, ako tie pri, ktorých bolesť telesná prehluší každý ´cit´, alebo každý moment zdravého rozumu? Má sa to, s človekom, v skutočnosti tak, že aj citová, duševná bolesť môže prehlušiť ´zdravý rozum´ a človek pácha sebevraždu, alebo tak, že citová bolesť môže znamenať ´ranu´, ktorá sa nikdy dobre nezhojí!?

určite budem od teba rád počuť ďalej čo myslíš ´sem-tam´—

aj fotky keby si mi nejak spravil, by som ich potreboval nejak ´vylepšiť´ ; spolieham na teba…   okrem seba…