.. keď myslím, že bol by som tam, alebo tam, že vedomie, ktoré ma stvorilo ma aj zničilo. Jej pravda je ako otázka na telo, ktoré je príliš sebou samé. S celej duše, s ktorej ho pozná sa mu stane, že predkloní sa, že nastaví druhú tvár, lebo ani ináč nemôže.I on pritom vie, že čo vie ešte neviem, že kľúč k samej bytosti sa nenachádza,v zmysle žiadneho človeka, ktorého kedy dostal do svojho … bažiny smútku, ktoré nevysušuje. Neprerába svoju núdzu na cnosť, práve on to nerobí ako povie Franz. Proces, s ním je síce krátky, ale neprebehne bez následkov. Do miestnosti bez okien vtrhne niekto čo sa nepoznáva, s niekým, s kým sa nepoznáva. Každý kto sám sebe je pánom. V delíriu expresie, ktorá sa nedá udolať. Povie len príkrym tónom, že všade dobre, ale nikde tak ako nikde. V každom prípade sa všade pohybuje jedna existencia, ktorá sa pohybuje, ktorá je jeho, ale výraz tváre znova neveští nič dobré. Ona vojna, ktorá vo vzťahu, k nej trvá niečo vyše dvadsiatich rokov sa odohráva, v zákulisí, v ktorom je každému súdené,v ktorej hodine, od ktorého druhu človeka mu bolo dané aby bol. Zrýchlený chod života sa mi nezaryl nejak hlboko pod kožu a oči neotváram do sveta, v ktorom sa mi hodí čo sa mi hodí aby som to hneď zabudol. Nato som príliš ´fajnový´aby som takto spohodlnel. Nemá znamenie činu byť, ale rovno sa preto súžiť, ako keby si už pod slnkom nikto lepšie nič predstaviť nevedel. A pritom sa relatívne vzaté dejú veci ani tak v pozadí, alebo v popredí, alebo ´v´ nútri nejakom a odzadu. Človek naložený v amoku.
Už ani neviem či bdiem či nebdiem. Rodím sa za každých sto miliónov rokov. A potom precitám do svetla bez tieňov, ktoré je len jednou malou slzičkou v nekonečnej-konečnosti všetkého živého ´stvorenia´.
Hlubinu kryje hladina. Je to její tvář.
S takým možným excesom. Samota, ktorá znamená život,v ktorom je živá forma jedným stupňom prechodu do bodu A cez bod B, ktorý vkradol do domu–čakaním na spúšťajúce reakcie istých inštinktívnych reakcií. Vyhľadieť sa na ňu mám? Nemám napísané slovo ´sebevražda´ na čele, ale keď ona smutná princezná sa bude o mňa starať si to slovo vezmem k srdcu a vyryjem ho jej svojím svinským rypákom do análnej diery jej, ktorá je dierou môjho sveta. Padám podľa všetkého mechanického ´diania´,v princípe, ktorý mi je súdený, lebo som jemu súdený ja ´životu´. To by nevedel povedať on, ktorý žije, v bezprostrednej blízkosti stredu vždy večne zelenej prítomnosti. Úmysel, v ktorom je čistá variabilita. Vždy mi ponúkne ´dárca´ jednu časť jeho ducha, ktorého keď otvoria vypustí dušu, lebo v zdravom tele je mu ako na vedomí´ svetla´. Svetlo bez mrakov, v ktorých sa sťahuje do nálady zla samá existencia. Demencia,v ktorej už na zamyslenie je ešte aj to, že už ani len to ešte nie je na zamyslenie. Celú dobu mnou otriasa strach, že žijem. Načo to robím? To v základe je dané už tým, že žiť znamená niečo robiť. Tá podivná povaha života, nátura života, ktorá je jeho rozdvojenosťou. On sa naučil preniesť cez náturu? Nátura, ktorá ho priviedla do bodu varu? Alebo priviedol do varu náturu on? Hovorí mi to niečo, ale čakám, že do soboty ďaleko ako ďalej, že R príde domov, že sa zbavím na moment vedomia tejto samoty ´úplného´. Ako som nadobudol úplné vedomie bez, ktorého som sa ani nepohol? Ako som sa nepohol bez vedomia? Netušiac, že viac či menej dokážem je jedno, ale niekde kde sa nájde ´surogát´,alebo zástupný symbol, ktorým je, v žitej skutočnosti znak na vedomie, ktorý berie, ktorý dáva, ktorý je podľa všetkého vedomím nie ja.
Samotné to potom celé obráti,v pokuse si to vysvetliť ako náhodu, ale vie, že tam bol, že tam stál, že nepredpokladal ani obvykle nič konkrétne načo sa musel vzťahovať. Mám pred sebou už niekoľko dní ´žiletku´..s tým, že sa zrežem do krve na rukách a nohách, ale aj to mi pripadá ako strata času, ktorého nemám nazvyš. Nič čoby si človek nemohol nechať pre seba. Ešte šťastie si myslím, že som naposledy. Toľko čo vie, s určitosťou povedať, že je naposledy, že viac nevie povedať, že vediac-viac-povedať by musel znášať ´holú pravdu´, ktorá neexistuje pretože,v skutočnosti nemá kde existovať. Neexistuje také ´vákum´, ktoré by holá pravda vyplnila. Keď vo všeobecnosti, keď vo všeobecnom šialenstve doby sa s človeka vyznať môže, ale nedaruje mu dar, ktorý ostane ako kar.
Tu viac myslí ako je. To samozrejme, s tým, že už ešte než začal myslieť bol v koncoch, že po každej stránke sa mu uvedomiť predsa len vydarilo načo sa mu dalo odpovedať, že tak, alebo tak. Nevidno, ale, že ani v takom prípade sa mu nedá čo zazlievať, ale keď už v koncoch sa musel nájsť tam sa aspoň chytil bez predmetu svojho predmetu obdivu. Obdiv, ale nestojí za veľa, lebo človek k svojmu predmetu obdivu chovajúc vášeň nakoniec precitne a začne vyvolávať svoje ´pocity´a začne vzývať svoje nebetyčné zmysly, ktoré len len, že ho neprídu draho. Bolesť, ktorá prešla do krve, ktorá je mamutím krokom, ale pred, ktorou dupoce, zdupoce. Bola by to logika, keď by k tomu nútilo nejaké vysvetlenie. NaČO SA ospravedlňuje zato, že sa mu muselo prihoršiť,že ju už nevidel vychádzať na ´smiech´, že už nevidel utekať čas, ktorého konca sa s kraja chytal. Pritom tmu, ktorá sa mu vkradla do duše považoval za posledný výkrik, s ktorého mal byť, v tichosti,ktorá mala byť, v danosti ´vedomia formou´, ktorá je celou z definície, ktorá je bez cieľa a bez indície.
Celá debata | RSS tejto debaty