Afektúra. Neviem teda, že či sa ja hlásim k rovnakým ideálom len ako za ´mladi´, alebo na rozdiel od mojich rovesníkov, alebo sú to práve len tie ´mladícke ideály´. Celkom úprimne som nemal nikdy nijak prehnané ´ideály´. Skôr som nemal často žiadne. Alebo mal, ale samotné veci som si idealizoval. Ideál ako taký svoj dokonalý ideál neviem, či ani len mám. Dokonale som si napríklad idealizoval ´ženu´ a práve, v tom neviem, že či som nezlyhal tak trochu. Že či som nezlyhal ako taký človek, že či som skutočne si prišiel na svoje, v tomto živote bez hanby a viny. Ale samozrejme, že ´afektúra´,ktorú podnikám mi zaberá enormné množstvo času čo do priestoru. Som mal zato, že sa musím stratiť, že vedomie prebieha v cykloch, že tie cykly sú, a je treba ich pochopiť, že je treba ich odpozorovať od prírody,ktorá sa snažne snaží, ale neprosí. Jeden by povedal, že na tom živote nič nebude ,bez ktorého prichádza k slovu Európa. Ale pritom to musia byť ľudia, cez ktorých Európa prichádza, k slovu, že chce byť jedna. Nemohol to myslieť ani ináč,žeby sa bol priznal, žeby bol povedal, žeby bol vedel, ale nevedel,že na mape Európy sa vedú vojny, že sa konsolidujú prostriedky, že sa kradne z verejných financií, ktoré sú na dlh ovčana ´zverejnené´. Aby ich ´zverejnosť´ mohla požrať aby sa nimi mohol napchať ten gágor, ktorý má každý za svoj názor, aby sa k nemu postupne dostali ako ku korytu všetky tie hlavy, do ktorých on nevstúpi po tichu aby sa Jožka, k nemu ozvala, aby sa ukázala ako jedna, s prvých a posledných, na ktoré si nechal zájsť chuť, keď, v každom jednom okamihu bol svoj, čo mu, ale nestačilo, lebo chcel byť jej.
A preto, že z dokonalosti sa nestrieľa, že z dokonalosti sa nestrieľajú ľudia si musel priznať, že o to, žeby ju bol potrtkal,v tomto prípade náhodou nešlo, že ani ona vyfučaná forma, ktorou on sa zdala by byť by mu nemohla nahradiť onú vyfúknutú krásu úplného zázraku, v ktorej sa celej dobre, že nezasníval. Na príklad ako uviedol ministerský pracovník, ktorý si potom prepálil hlavu aby ukázal, že čo v nej má. O to sa, ale ako každý vieme nejedná, ale jedná sa o to, že s každou takou jej výzvou rastie moja chuť, že možno sa už nabudúce neprinútim zadržiavať, že možno sa už nezadržím, že na jej signál po nej vypálim. Ale možné je všetko aj z iného hľadiska, z hľadiska toho, že do toho nepôjde žiadna extra automatická reflexia. Chcel som povedať, že ´automat povinnosti reflexie´ je len jeden cvičený opičiak lásky opičej. Nato by musel počúvať na slovo, ktoré je drží každá vec. Ona si to ako si to myslím myslí, že vo veci, ktorú vidí počuje slovo, ktoré počuje keď vidí, že vo veci má slovo, ktoré znamená, že je formou, ktorú treba treba priradiť symbolu aj keby len tomu ´v´ duši. Tu na okamih zmĺkne a zavrie sa vo svojom duševnom precitnutí. V objatí, v ktorom ti príde draho, že žiť je medzi iným aj formou úniku. Tak ako sa, ale pýtal je otázne, že či ale formou úniku za niečím, alebo od niečoho… to je celý zmysel toho, ale sám zmysel od toho nikam nevedie. Vedie život pretože vedie ´zmysel´tak od čoho tu unikať tam!!? Len si myslím načo mám, a načo nemám? Tie najzasutejšie spomienky, ktoré vychádzajú na povrch, lebo pod ním sa ´krčili´ už dosť. Nepovedal by som, ale že je princeznou najsmutnejšej postavy aj keď to nejak tak ftipne Nietzsché ju komentuje. Ja ju komentujem to je pravda, v pravde, v tom, že ja si na ňu robím zálusk, nárok, že chcem ju mať ,a že ju budem mať. Nie je princeznou najsmutnejšej postavičky, lebo jej oči sú veselé. Nevidím, žeby sa trápila, v jej očiach nevidno smútok a žiaľ. Možno by aj bola figúrkou najsmutnejšej postavy, ale nie všetci sme figúrkami v šachovej hre patovej situácie sveta, ktorý stojí za všetko ako nič. Všetky afekty, ktoré by chcel mať na dlani, v ktorých by bol počul pravdu, lebo každý afekt je ozvenou sudby ducha a duše, ktorá je v jej telo jeho dušou, ktorá spí, ktorá polnoc ducha zdravého,v zdravom tele nepočuje. Tak sa ozýva každý nárek a každý žiaľ zo mňa toho skeptika, ktorým byť nechcem, toho diletanta, ktorým byť nevydržím, toho blázna, ktorým byť nemôžem. Len aby som sa nevidel, v jej očiach taký aký naozaj som, lebo nie som, len len aby som sa nevidel v tej pozícii, v ktorej ma chce vidieť snáď on Mona Lúza-. Predpokladám, že jej oči najčiernejšej melanchólie na mňa padnú, že nevydržím ten pohľad. Že ma bude stáť život, v ktorom sa uznesiem na všetkom, v ktorom sa stanem, v ktorom sa stanem takým ako som len nechcel byť. Predpokladám, že jej oči najčiernejších myšlienok, ktoré vidia skrze moje dve okamihy pravdy, v ktorých vstupujem do jej temných obnažení sa mi nevrátia ako rysy, ktorými sa krúti moja tvár, v jej vresku o život keď zastrehnú na hladine lesa víziu skutku.
Reč-stavba tela afektov. Vždy keď ju vidím mám doslova dojem, že ma vyzýva, že či si na ňu trúfam, že či? Určite si na ňu trúfam, lebo chcem jej krásu žrať z ruky ako s najtemnejšej dlane, v ktorej zvieram ma úzkosť, že nežijem len s ňou o samote, ktorá vyrástla do obludných rozmerov. Skoro obludárium samoty. V každom okamihu ona vidí celé zlomené zrkadlá, ktoré sa lesknú ako záblesky, v očiach lesov pravdy, ktoré sú temnejšie ako jej dokonalá šija, ako jej dokonalý obraz, v mojich snoch, s ktorých ona permanentne ani nevystupuje aby tak patentne sa prizeral som do jej výstrihu, v ktorom sa črtajú ako na stopkách očí mojich dve pologule večnosti medzi, ktoré chcem zložiť svoj kompliment, ktorý by nechal chladným aj celý regiment jej uchádzačov, uchádzačov o jej dokonalú ruku, o jej dokonalé chodidlo..dokonalé nohy, o ktoré sa opiera celá jej stavba, celá jej živočíšna stavba. Vlastne ona je živočíška, je živočíšnou ženou..
Celá debata | RSS tejto debaty