Nepostrádaš vedomie seba vo vlastnom svete, ktorého vnútro je jeho obal, ktorého morálny systém, ktorý je vôľou k moci s počiatku do konca privádzal do úzkych, v reál, ktorý je len fantazmagóriou médií. SfantAZMAGORIZOVANÁ ľudsky neľudská rasa ľudská sa za budúcnosťou ženie, v prekotnom tempe, lebo fiasko toto slnko tohoto sveta bude padať na zem, v takom duchu ako jeho svetlo. Je životom, ktorý nastrádal, lebo tam sa ovládal celý svet ako ľahšie ako keby bol s chaosu poriadok lebo s chaosu bola kontrola. Byť by nemusela bývala byť kontrolou vedomia a svedomia, v životnom neživote sa musela vôľa s temným pozadím do neprítomnosti premietnuť tak aby ostal aspoň dojem zdania. Toto nehovorím preto, žeby tu existovalo niečo poetické, alebo poepatetické, ale preto, že dúfam, že moc je svojho druhu tonikum. Nie je to ohľadne tela, ale duševne rovnovážny človek skutočne nemusí hľadať zápisky z mŕtveho domu, keď pri lome svetla sa zahýba za roh v akom si takom umelom snáď okamihu šmahu ruky, ktorou odháňa nič. Statočne sa skladať v pomedzí života a smrti, alebo v tomto spánku pod mesiacom: vazelína sa leje a muchy sa ťahajú v smole našťastie. Ukázať pravdu, alebo aspoň snahu cudziny sa dať oblbnúť na oblafnutie. Každé hnutie mysle je vlastne zahnutie za roh, za ktorý nevidím je vlastne oblafnutie mňa, ktorý necítim sa na vedomí byť ani dokonca, s ktorého si nerobím nič. Pre peniaze sa tento svet krúti a preto sa aj dokrúti dokonca už o nedlho možno, ale ešte nám ostane hádať, že prečo sa mal krútiť a my sme po ňom mali bádať. Ešte nám ostane dlžný hádanku. Na svojom sklonku, ktorý je na spadnutie. Čo viac ja viem, len viem, že viac nič neviem.
Celá debata | RSS tejto debaty