národný satanista

Ako proces, ktorým je obsiahnutý v slove ´myslím´. Tam nenachádzaš ´dianie´? Dianie, ktoré je nemožné zafixovať ? Večný návrat, alebo ´kvantifikácia diania´? Všetko dianie je sublimovanou mocou, ktorá sa dá kvantifikovať. To sú potom tie kvantá moci, ktoré sa opakujú do večnosti, alebo pregnantnejšie vyjadrené ´sú večným návratom toho istého opakovania sa´. Alebo ešte presnejšie ´jedného a toho istého opakovania sa´. Skrze to jedno a to isté opakovanie sa pokiaľ to nie je tautológia nedá iné robiť ako nič. Preto je ´nič sa nedá robiť´ tou osudnou ranou osudu. Večný návrat,v ktorom sa nedá uhýbať prítomnosti, alebo ako si asi myslíš, že Nietzsché vysvetlil prítomnosť ako fysis? Večná? Čo na prítomnosti môže už len byť večné? Osud ani tak ako všetko do okola, v ktorom tom svete, ktorý sa nedá chápať ináč ako plagiát, keď ide o ´bytie´, v ktorom sa všetko večne opakuje, ale ako sa v bytí má len opakovať dianie? Nie je niečo medzi tým? Nevynechal si niečo? Chodím ako zmyslov sveta zbavený a som dávno po smrti. Nič ma už nenúti byť po tme, zem, alebo čas sú príliš ďaleko nato aby ich jeden prežil. Toľko som sa snažil až som urobil viac než dosť preto aby som myslel, ale myslenie je ako proces stále skratkou. Keď už nie inou tak výrazovou. Podľa všetkého  je moc, ktorá je kvantitatívna takou okolo, ktorej sa majú točiť myšlienky, ale na tie si nepríde. Zato, že si nepríde na myšlienky, ktorých má viac než dosť sa nechce ešte vzdávať na vedomí čo  musí celým telom písať a životom. Toto vedomie od vonkajšieho sveta oddeliť nevie ako myšlienku na náturu ako ex machinu.  Túto horu chce preniesť sám, a preto, že o preteky sa ide sa treba brat za všetky veky. Za všetky ruky a za všetky motyky, ktoré budú strieľať. Do budúcnosti, s puškami za chrbtom sa budú rodiť pravdy o páde za totality do nihility.   Mentálna genocída, ktorá prebieha na ľudskom pokolení. Pravda nie cestou samotnou? Ak pravda nie je cestou samotnou je zemou bez ciest? Všetkých čo imperatívy skladali ako zbrane ani nenapadne na DNE vidieť smrť v očiach. Z vysoka dole ako z dola nahor, v tele živej mŕtvole, ktorá je na svete tu od toho, že myslí. A všetko je pritom tak jednoduché, že to nie je ani ľahké. Otázky, že či veci sú na vedomí vecami, ktoré sami poznávame take aké sú nie je na mieste. Nie je to tento svet, v ktorom by veci mohli byť na tom horšie ako my, v ktorých by sme sa poznávali predom, a preto netreba veciam nič za zlé mať, ale ani dobré, lebo dopredu sa veci nedajú nechať na náhodu. Ani zvada nepomôže, lebo od rozkoše sa dávajú koše. S kostrou o život bojuje ešte živý človek, ktorý sa po jej pätách sápa. Ktorý v jej očiach stúpa po rebríčku hodnôt, ktorý ma v malíčku. Či to nazveš rebríček, alebo schodisko. On povie ´schodisko hodnôt, ktorým stúpam k osvete´. Medzník života a smrti, ktorú nevolá zo stoickým kľudom, lebo stoický kľud je iba prdom. Zátišie, ktoré je tvorené nahými sochami zbrusu nových žien, ale na osude nič iné čoby nechal byť ako bytie o sebe. O stopách, ktoré sa musí vydržať dať znášať na sebe veď viesť o sebe samého sa do minulosti skrze prítomnosť do budúcnosti je ako obzerať sa v nálade plnej očakávania samej existencie, ktorá ešte nevypovedala o poslednom slove lebo o veci vo veci sa nenašlo nič lepšie ako huby plné pretvárky, ktorých špinenie mojej veci ju v momente promuje do vyššieho rangu skutočnosti.