|
dik dik Ľuboš
živelný asi by záležalo v čom-sám sebe v sebe živlom? živelný by záležalo na tom čo je živle čoho asi tak trochu, ale asi záleží aj na oblasti v ktorej ako živelný-a k čomu by živelnatosť mala byť prirovnaná-fádne, alebo neživelné by malo byť opakom? Vieš mne je ťažké pochopiť žeby smrť bola v opaku životom-žeby opakom smrti vlastným mal byť život a na opak-v opaku k smrti snáď som živelným, ale v opaku k životu? Živelný by ináč mohlo znamenať aj poskladaný z elementov. keď vezmeš, že z elementov je všetko zloźené tak čo nie je živelné? hehe nátura je slovo s veľkým S. aj ja ho mám rád, ale toto ľudské rozpoloženie, ktoré je akoby prirodzené. ako keby som sa pýtal seba samého, že či mám v náture to a to. nátura sama môže byť definovaná ako živel-živel ako predel-polovica s polovice-medze-aké obmedzujú-možno sa naša debata dá odvíjať od toho čo obmedzuje ducha v jeho slobode čo je esenciou slobody a čo obmedzuje pud v jeho slobode-je snáď kultúra odvrátenou tvárou prírody, ktorá v slobode jej vidí svoju skázu? je toho tam dosť pre počítačovú databázu? uhádnuť svoje činy ako slová, ktorých zámer nepozná? museli by sme sa vrátiť k Hegelovi a jeho duchu dejín, ktorý ich niekam vedie? v určitom bode sa ho cesta dejín na ktorú ho zviedol pud zmocní?tiež nad pudom smrti som myslel vieš-pud smrti je vecou aká sa javí-mne osobne ako niečo čo vyložene nemôže vychádzať iba s prírody-príroda je takto fatalistická by si povedal? Je príroda iba ono fátum? Láska a príroda ako fátum? Fátum čoho, ale? Ducha nebodaj? Má príroda v ktorej je všetko ´zákonom´-nech žije prírodný zákon ako __Nietzsché povie svoje opodstatnenie v duchu, alebo v ceste ducha dejinami a ich životom? Akú možnú životnosť majú dejiny? Ich hodnoty, ktoré sú navrch ľudstva? Dejiny sú jedna vec-história a minulosť iná. Dejiny sú zaznamenané-dejinný zmysel-Nietzsché nadvezuje na Hegela-zmysel uhádnuť speť hodnoty, ktoré utvárali a boli smerodatné- divinatorický inštinkt-obviňuje Shopenhavera s toho, že ten dokázal celú generáciu vyrvať s týchto dejinných súvislostí ak to možno tak nazvať-týchto vyhodnotených rámcov. Jazyk sa utváral v súvislostiach dejinných-história jazyka ako vieme je históriou skracovania dejinného procesu ´ducha´. Teda ducha. Táto procesia sa ako história snáď deje snáď opakuje–ty tvrdíš, že dianie sa neopakuje len variuje-áno môžem súhlasiť-ale zároveň je v tom aj moment diania samého, ktoré je ničím o sebe-nič o sebe samé sa nedeje-preto je história neopakovateľná tvrdíš? Duch nech si ide kade lahšie s kauzalitou ? Pokiaľ sa nič nedeje sa nič neopakuje, ale ani nevariuje? Pretože ináč je všetko prejavom v kauzálnom rade-radom iného pôvodcu ? Ako ďaleko v budovaní obrazu prítomnosti je treba zájsť až sa nájde onen kauzálny monument, ktorého pravidelnosť sa ako výnimka s pravidla potvrdzuje? Žeby sa výnimka aká potvrdzuje pravidlo nevyskytovala? Možno poznáš mimo dobro a zlo a vieš ako sa Nietzsché pýta na ´génia´ aký disponuje na tyranizovanie náhody 500rukami, pýta sa na Raffaela, ktorý je bez rúk a tak vlastne potvrdzuje domienku výnimky s pravidla? Pud vs duch, ale aký pud? smrti? a pud života? Vieš ako je ťažké stanoviť, žeby pud života bol niečo iné ako život sám ? Čo z nás chce k pravde? Prečo nie radšej ku klamstvu? Čo z nás robí živých? Ak je to indiferencia ako moc potom čo tvorí onu odlišnosť, ktorou sa od toho čo nás robí živýmiodlišuje? Ak ma príroda robí živým ako ma môj život sám odlíši od tej prírody? Teda inými slovami ak môj život nie je ani viac a ani menej ako príroda či pud ako si to nazval tak ako čo ma odlišuje od prírody, alebo toho čo ma stvorilo? Teda inými slovami čo ma robí iným ako to čo ma stvorilo ak to nie som sám ja?To je snáď ona hranica na ktorú naráža tá polemika tisíocročná ako ju nazval si trefne o duchu a prírode, alebo duchu a pude. Odlišuje sa do tej miery kultúra ľudská od prírody v akej je tá kultúra duchovná? to by bolo zavádzajúce tvrdenie, ale nie celkom nepresné. takto jasne viesť hranicu, ale nie je možné–hovoríš, že ID je vstup-je ID vstupom do prírody, alebo výstupom z nej? Slovo BIOS možno vieš označuje-systém, ktorý sa skladá ako zo ´vstupu´ tak z ´výstupu´. BIOS je inými slovami ´systém´ toho čo ide ´dnu´ a toho čo ´von´. Zjednodušene povedané je takým systémom aj ľudské telo-niečo zješ ´dnu´ a niečo ´von´-metabolizmus-to je jedno s kľúčových slov toho jazyka v skratke, alebo krátkom procese-teda ak by som sa vrátil k tým živlom-živel v jazyku, alebo jazyk, ktorým sa ako krátkym procesom skracovania skracuje aj moja životnosť? Jazyk je skratkou, alebo okľukou? Ak vezmeš hoc len formuláciu aj tej najelemntárnejšej/najživelnejšej, alebo najjednoduchšej/duch/šej/ myšlienky?/ tak je jazyk skratkou? Myslím historického procesu ak si taký proces uznať ochotný? Pretože ak vezmeš, že história je procesom potom jej nutne prisudzuješ ducha- a tu znova otázka-je duch mierou slobody? Pokiaľ chceš ako sa zdá, že chceš ´ducha a pud´ stavať do protikladu vedel by si to formulovať aj tak, že čo čomu čo dáva, alebo poskytuje slobodu? Sloboda ako vieme je poznanou nutnosťou, ale čoho? Pudu, ktorý v nutnosti poznanej poskytuje slobodu duchu, alebo duchu, ktorý z nutnosti poznanej poskytuje slobodu pudu? Pár krát si už povedal, že ´ty nemyslíš´-dokonca si to aj prizvukoval-nemám s tým problém-ale dá sa to aj otočiť-ak vezmeš, že myslieť nemusí znamenať nič-nepovieš, že myslím teda som, lebo to už niečo znamená teda niečo ako ´byť´–byť —plagiát–zdvojenie sveta v očiach-inteligibilný charakter-svet z vnútra, ktorý máš na očiach z vonku–práve preto, že, ale myslieť niečo už znamená a to niečo je práve ono ´byť´-ale keď to ´ono´ vyhodíš z logiky- tej logiky, ktorá všetko podriaďuje účelu za účelom racionality-logiky, ktorá racionalizuje iracionálno-a to robí snáď každá logika-potom je aj ona múdrosť ´myslím teda som´ ibna racionalizáciou-svet o sebe pudový-sublimovaný-duch-do toho nezabudni Freuda-medzi pudom a duchom je ten Freudov most menom sublimácia-tu začína kultúra ešte len a sotva v nejakom protiklade by som povedal-ale v tejto sublimácii ak môžem veriť Freudovi- s toho hľadiska je kultúra fakt nadstavbou prírody a tá je voči nej podriadená-ale mohol by som Freuda zrušiť a povedať, že duch je extenziou pudu, že ako to chcel Nietzschjé povedzme je myslenie vecou navzájom do seba zahryznutých pudov-Nietzsché mystik vidí v pudoch sily vlastné životu-tieto sily a ich svár vôbec umožňujú, že tu niečo ako myslenie je-duch je tu vôbec irelevantný. Duchom sa nemyslí, sa nechce, duch nič nepodmieňuje, dokonca vôľa ničím nehne-samotná vôľa zrejme nebude tou najduchovnejšou súčasťou človeka-človek z vlastnej vôle/príroda-pud/ stojí proti kultúre teda proti duchu, alebo sublimácii. Ale kde by si vzal tú sublimáciu a toho ducha nemať onú vôľu a prírodu? Mystik, mystik. Záleží či texty Nietzschéové-jeho spisbu berieš ako texty esoterické, alebo exoterické-to je otázkou mystiky. napriek hore uvedenému-nemyslím alebo celkom nesúhlasím, že Nietzsché bol náboženský človek-hlavne možno preto, že devalvoval samotné ľudské ja na súbor inštinktívnych hnutí, že sám inŠtinkt považoval za antináboženský, že pritakal inštinktívne ´neviere´, že v sebe vymazával v poslednom období ak sa nemýlim to čomu hovoril ´inštinkt bohov tvorici´ ústami svojho Zarathuštru minimálne ak nie svojimi- Nietzsche byl mystik, náboženský člověk. „Přírodní zákon“ je protimluv, to se týká přímo otázky identity, jak říkák k „věčnému návratu“, vracíš se, ale jsi už někdo jiný… pokud člověk prožije „zážitek smrti“, tak pak, jako Rimbaud smí říkat, že „já je někdo jiný“. V přírodních či starověkých kulturách se to týkalo každého; od toho měly iniciační rituály, zápaďácká civilizace to zrušila a teď si nese následky… i když ono je to všechno ambivalentní a nejednoznačný… „Přírodní zákon“ je protimluv, to se týká přímo otázky identity, jak říkák k „věčnému návratu“, vracíš se, ale jsi už někdo jiný… veľmi dobre hovoríš-vec na hlbšie zamyslenie. Je to otázka identity a identita otázkou slobody aspoň pokiaľ ide o mieru do akej ju kto komu poskytuje-večný návrat-vraciaš sa ako niekto iný-neviem či to správne chápeme-tiež mi to príde takto, ale zdá sa mi, že keby som mal brať Zarathuštru doslovne, že ten sa voči tomu vyhraňuje-voči tomu variovaniu-Zarathuštra vraví kniha je ten ktorý je a ktorým sa stane raz isto.
Zarathuštra nie je nikto iný. Náhody ho nestretnú.
Celý Existencializmus to hovorí, že „já je někdo jiný“.
..ambivalentní a nejednoznačný… to je tými znakmi.
krs
pár aforizmov pre začiatok poslem skoro, dík za tvoje reakcie pádne–majú grády-držať našu reč v prúde a proti nemu!!
|
People (2)
|
|
Show details
|
Celá debata | RSS tejto debaty