Založ si blog

Erika Stanciu: Čo môže byť horšie ako klimatická zmena? Strata ticha

Nobelista, ekonóm Joseph Stiglitz pre nemecký denník Die Zeit povedal, že eurozóna nevydrží dlho. Európska identita, jej mnohovrstevnatá, rôznorodá a farbistá podstata sa však už rúca. V karpatských pralesoch. Rumunsko ukrýva poslednú rozsiahlu človekom nedotknutú divočinu. Je to stará tvár Európy, pestrá, prerastená 500-ročnými stromami, v ktorej vedci začali hľadať odpovede na výzvy budúcnosti.

Vytlač článok
Vytlačiť
Erika Stanciu
Erika Stanciu v súčasnosti pôsobí na rumunskom ministerstve životného prostredia ako štátna tajomníčka pre lesy.
Autor: archív Eriky Stanciu
Podľa prieskumu z roku 2003 malo Rumunsko takmer štvrť milióna hektárov pralesov. No uplynulých desať rokov ťažby ich podľa odhadov Greenpeace preriedilo o polovicu. Na dôvody a riešenia sme sa pýtali Eriky Stanciu, jednej z najvýznamnejších ochranárskych osobností v Európe, dnes štátnej tajomníčky rumunského envirorezortu. Rumunsko spravuje technokratická vláda a spoločnosť aj lesy prechádzajú veľkými zmenami.

Na konferencii Forum Carpaticum v Bukurešti ste povedali, že Karpaty majú veľký vplyv na celú Európu. V čom konkrétne?
Očividný je priamy dosah, ak si Karpaty predstavíme ako obrovskú zásobáreň vody. Veľa krajín profituje z vôd, ktoré stekajú z pohorí. A je tu aj nepriamy vplyv. V Karpatoch sa dodnes zachovali veľké oblasti, kde rastie prirodzený les, ktorý spravuje a regeneruje príroda. Máme tu dokonca panenské lesy (také, do ktorých stovky rokov nezasiahol človek, pozn. red.). Ak nepočítame Rusko, tak máme v Karpatoch najväčšiu plochu panenských lesov, čo je fantastická príležitosť pre lesníkov.

Prečo?
Tu sa môžu naučiť, ako fungujú procesy v prírode. Karpatská lesná krajina je v Európe výnimočná. Hovorím to preto, lebo to viem porovnať napríklad s Alpami. Sú úplne zdevastované. Zničili ich cesty, chaty, ľudia sa všade pokúsili vybudovať prístup. V Karpatoch sú však stále takmer nedotknuté oblasti, kde sa zachovala divočina. To je hodnota, z ktorej môžu mať úžitok všetci Európania. Prísť do divočiny, porozumieť jej.

Podobne ako vy, aj filmár a ochranár Erik Baláž hovorí o limbovom pralese v Tatrách, že je posledný, unikátny v Európe. A čo Škandinávia?
Iste, aj severná Európa má rozľahlé oblasti s divokou prírodou. Ale to je niečo úplne iné. V Karpatoch sa zachovali najväčšie plochy horskej divočiny. Dnes ponúka lekcie pre lesníkov, potešenie pre turistov. A tiež duchovné naplnenie pre všetkých tých, ktorí chodia do prírody a hľadajú v nej šťastie.

Stromy v pralese Boia Mică v pohorí Făgăraș majú stovky
rokov a poskytujú útočisko pre vzácne druhy živočíchov.
Stromy v pralese Boia Mică v pohorí Făgăraș majú stovky rokov a poskytujú útočisko pre vzácne druhy živočíchov.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Andrej Barát, Pravda
Rumunsko dosiahlo rýchly pokrok. Aspoň čo sa týka počtu a veľkosti chránených území. Pôvodne to bolo osem percent. Dnes však až štvrtinu rozlohy Rumunska tvoria chránené územia. Ako sa to podarilo?
To súvisí s procesom označovania území v rámci európskej siete Natura 2000, ktorý u nás prebehol po vstupe do Európskej únie. V Rumunsku sú tieto lokality rovnako chránené ako prírodné parky, platí pre ne rovnaká legislatíva. Považujem to za obrovský krok.

Takýto veľký nárast chránených území musel výrazne obmedziť doterajšie aktivity ľudí…
Sú lokality, kde majú povolený vstup iba výskumníci. Potom nasledujú väčšie oblasti, ktoré smú navštevovať aj turisti, patria sem všetky národné parky. A potom máme prírodné parky, kde chceme podporiť interakcie medzi človekom a prírodou, ktoré tu boli dlhé storočia. Presne o tom sú lokality Natura 2000. Ich hlavným cieľom je udržateľné využívanie prírodných zdrojov. Dôraz sa kladie na to, aby sa zachovala biodiverzita a habitat pre vzácne druhy.

A ako vlastne reagujú farmári, vlastníci pôdy, lesníci na tieto veľké zmeny? Veď štát zrejme mnohým nariadil, že nemôžu využívať svoj majetok tak, ako na to boli doposiaľ zvyknutí…
Sú s tým problémy, podobne ako aj v ďalších európskych krajinách. No v Rumunsku to ešte nie je také akútne. Plány manažmentu krajiny sa dokončovali iba vlani, respektíve tento rok. Obmedzenia začnú platiť až od budúceho roku. Takže farmári a vlastníci pôdy im zatiaľ nemuseli čeliť. Momentálne sa však snažíme zabezpečiť peniaze na kompenzácie.

Darí sa to?
Uvediem to na príklade lesov, za ktoré na ministerstve zodpovedám. Už sú to štyri roky, čo sa ministerstvo snaží presvedčiť vládu, aby uvoľnila peniaze pre majiteľov lesných pozemkov, ktorých sa dotknú obmedzenia… Predstavme si dvoch vlastníkov, susedov. Jednému povieme, že nesmie na svojom území rúbať žiadne stromy, pretože práve na jeho pozemku hniezdi bocian čierny. Ale jeho susedovi ťažbu povolíme, i keď len v určitom množstve. Pretože jeho pozemok sa nachádza dva kilometre od hniezda a ťažba nebude pre bociany rušivá. My však musíme dať nejaké odškodné majiteľovi pozemku s bocianmi. Na toto nie sme vôbec pripravení. Preto očakávam, že skutočne veľké problémy nastanú až budúci rok, keď začnú platiť obmedzenia.

V súčasnosti pracujete na novom katalógu pralesov. Je ťažké ich identifikovať?
Je to náročné. Tento projekt sa rozbehol vlastne už v roku 2003, no nikdy sa riadne neukončil. A hoci sa vtedy podarilo označiť niekoľko pralesov, v tom čase ešte neexistovala legislatíva, ktorá by ich ochránila. V mnohých oblastiach sa ťažilo. Pôvodná štúdia hovorila o asi 230-tisíc hektároch pralesov.

A zostali vôbec ešte v Rumunsku lesy, ktorých sa nedotkol človek?
Áno, zachovali sa nedotknuté lesy, ak si odmyslíme znečistený vzduch. Niektoré z týchto lesov sú dokonca blízko lesných ciest, komunít, podobne ako je to na Slovensku. Máme takisto oblasti, ktoré sú veľmi ťažko dostupné. V súčasnosti sa robia podrobné štúdie o asi 60-tisíc hektároch takýchto lesov. Čoskoro ich zahrnieme do katalógu.

Koľko z tých 230-tisíc hektárov pôvodne identifikovaných pralesov ešte existuje?
To vám neviem povedať. Možno máme ešte 200-tisíc. Možno už iba 150-tisíc… Mali by sme to vedieť do dvoch rokov, keď sa v lokalitách urobia podrobné štúdie, ktoré povedia, či to ešte je prales, alebo už nie. Už sme tiež upozornili majiteľov a správcov lesných pozemkov, aby nahlásili pralesy na svojich majetkoch a aby urobili všetko pre ich ochranu do času, kým štúdia nepotvrdí, že je to skutočne prales. Avšak tu sa znova objavuje problém s kompenzačnými platbami. Títo vlastníci nesmú ťažiť, za čo by mali dostávať kompenzácie.

Lenže, aký je skutočný význam pralesov, ktorý možno vlastníci a bežní ľudia prehliadajú?
Toto sú posledné zachované oblasti, kde môžeme skutočne porozumieť tomu, ako to funguje v prírode. Čo je obzvlášť dôležité práve dnes v súvislosti s klimatickou zmenou. Krajiny ako Slovensko, Rumunsko, Rakúsko mali zabehnuté určité systémy manažmentu, ktoré vyzerali byť v poriadku. Ale pomaly sme zabudli na to, čo dokáže príroda. Pralesy by sme mali študovať: čo sa v nich deje, ako reagujú na klimatickú zmenu. O päť až desať rokov sa môže stať, že všetky naše poznatky o smrekových lesoch budú irelevantné práve kvôli klimatickej zmene. Ako môžeme reagovať, keď nemáme čosi ako modelové územia? Výskumníci síce už navrhujú riešenia, no najskôr ich musia otestovať v praxi a to v lese trvá roky. Päťdesiat rokov, kým niečo skutočne otestujete! No v pralesoch už testy prebiehajú. Stačí ich len monitorovať a uvidíme výsledky: Aha, v posledných piatich rokoch, keď sa klimatická zmena začala prejavovať, buk začali nahrádzať iné druhy a podobne. Toto by nám veľmi pomohlo. Nesmieme však podceňovať ani duchovnú hodnotu pralesov.

To sa asi ťažko obhajuje proti argumentácii založenej na peniazoch…
Je to však niečo, na čom mi veľmi záleží. Či už je to osoba, ktorá miluje lesy, alebo mestský človek, ktorý v lese nikdy nebol, ktokoľvek, kto vkročí do pralesa, získa pocit, ktorý ho obohatí. Nazvite si to chrámom, kostolom, ako chcete. Som za to, aby túto skúsenosť malo čo najviac ľudí. Pretože im to pomôže, aby sa stali lepšími a aj ich ďalšie snaženie sa v živote bude mať pozitívne naladenie.

Pre niekoho to môže znieť až príliš poeticky, romanticky…
Ja tomu skutočne verím. Boli tu lesníci z Nemecka, ktorí mali 30-ročnú prax. V nemeckých lesoch pracovali celý život. Zobrala som ich na návštevu našich pralesov. Plakali. Hovorili, že si ako lesníci až doteraz neuvedomovali skutočný význam pralesov. Všetky problémy, s ktorými sa stretávali v hospodárskych lesoch, tu vyriešila príroda.

Erika Stanciu.
Erika Stanciu.
Autor: archív Eriky Stanciu
Mohli by ste uviesť príklad?
Podobný problém máte aj na Slovensku v Tatrách. Veterné a lykožrútové kalamity majú pre hospodárske lesy katastrofálne následky. Musíte ťažiť, znovu vysádzať, rúbať a znovu sadiť. V prirodzených lesoch tento problém nie je. Dokonca ani po mimoriadne silnej búrke, akú sme raz zažili v Národnom parku Retezat, keď lykožrút zasiahol veľké oblasti podobne ako v Tatrách. U nás sa kalamita nerozširovala. Pretože v tomto prirodzenom lese funguje biodiverzita. Žije tu taký veľký počet druhov vtákov, chrobákov, parazitov. Populácia lykožrúta sa preto nemôže rozvinúť v niečo obrovské, čo by dokázalo zlikvidovať rozsiahle plochy lesa. A toto je jedna z vecí, ktorú bežní ľudia nevnímajú. Pralesy musíme zachovať, nehľadiac na to, čo to bude stáť.

Vráťme sa ešte do nedávnej minulosti. V Rumunsku sa vrátilo asi 60 percent lesných pozemkov do rúk súkromníkov. Bez akejkoľvek následnej kontroly alebo podpory. Aj to je dôvod, prečo zmizli pralesy. Vyťažili sa rozsiahle plochy, výnimkou nebol ani jeden z najkrajších národných parkov v Európe Piatra Craiului. Ako je to dnes?
Problém s nekontrolovanou ťažbou sme mali asi do roku 2009. Legislatíva a kontrola sa medzitým sprísnili. I keď ešte stále máme oblasti, kde chýba kontrola a kde sa nelegálne ťaží, situácia sa zlepšila. Už nemôžeme hovoriť o obrovských holoruboch, ako to bolo napríklad v Piatra Craiului. Navyše sme zaviedli systém na sledovanie pohybu dreva.

Ako to funguje?
Každý, kto predáva alebo preváža drevo, sa musí elektronicky zaregistrovať. Pohyb dreva sa sleduje od momentu, keď sa v lese vyrúbu stromy, až do momentu, keď guľatina vstupuje do továrne alebo opúšťa krajinu. Ak polícia zastaví kamión s drevom, ktorému chýba takáto elektronická registrácia, drevo skonfiškuje a udelí vysokú pokutu.

Môže podozrivé kamióny nahlasovať ktokoľvek?
(Vyťahuje svoj smartfón a ukazuje na displej.) Spustili sme aplikáciu Forest Inspector (lesný inšpektor) pre občanov. Ak som na ceste a vidím kamión s drevom, stačí, ak zadám jeho poznávaciu značku. Aplikácia mi hneď ukáže, kde sa nachádzam a vypíše, či je to drevo registrované a o aký druh dreva ide. Či je to palivové, alebo iné. Ak nie je zaregistrované, systém ma vyzve, aby som vytočila 112. Zavolám, prepoja ma s políciou, nahlásim im, že som videla kamión s neautorizovaným drevom na tej a tej ceste a oni ho zastavia.

Je to však efektívne? Naozaj to ľudia využívajú?
Áno. Denne sú to stovky telefonátov. Dobre to vedia aj tí, čo nelegálne ťažia. Je pre nich čoraz ťažšie vyraziť na cestu s drevom, ktorému chýba registrácia.

Čítajte aj tieto zaujímavé články:

Lesník a ochranár Milan Koreň: Sme schopní v Tatrách konať? A ako?

Ochranár Erik Baláž: Lykožrút nepriniesol Tatrám smrť, ale život

Rybár: Ak budeme len brať, naše rieky zostanú prázdne

Krajina stráca charakter. Miznú aleje
Pracovali ste pre viacero ochranárskych organizácií, napríklad aj pre World Wide Fund for Nature. Bolo to miesto, ktoré je zvyčajne v opozícii voči vláde. A teraz ste zrazu jej súčasťou. Ako je to možné?
Nikdy som si nemyslela, že ochranárske organizácie by mali byť v opozícii voči vláde. Prinajmenšom nie voči ministerstvu životného prostredia. Vnímala som to tak, že sme spolu na rovnakej strane barikády. Proti biznisu. Pochopiteľne, keď je ministerstvo životného prostredia vedené iba politicky, prechádza na druhú stranu. A jeho skutočné poslanie stráca zmysel. A to je problém. Naozaj verím, že ochranárske združenia a ministerstvo životného prostredia majú rovnakú misiu. Je škoda, ak tí, čo robia rozhodnutia, zabúdajú na tento spoločný cieľ. A tiež je neúčelné, ak ochranárske organizácie iba kritizujú.

Chýba iniciatíva?
Mimovládne organizácie sú užitočnejšie, ak prichádzajú s konkrétnymi projektmi. Myslím si, že práve toto sa udialo v rumunskej spoločnosti a domnievam sa, že aj na Slovensku, v Českej republike a v Bulharsku. Niektoré z organizácií prešli od kritizovania a sťažovania sa k rozvíjaniu technických kompetencií. V lesníctve, v ochrane biodiverzity. Začali premýšľať nad riešeniami. Bola som svedkom viacerých situácií, keď mimovládne organizácie skutočne pomohli zlepšiť legislatívu alebo kontrolu. A takto by to malo byť. Takúto techniku používam aj v práci ako štátna tajomníčka. Ochranárske organizácie napríklad pomohli ministerstvu vytvoriť právny rámec pre pralesy. Bez ich pomoci by na to ministerstvo nemalo kapacitu. Takže opäť, malo by ísť v prvom rade o partnerstvo. Samozrejme, ak ministerstvo robí chyby, mimovládky musia byť kritické. Musia bojovať. No nemožno ich vnímať ako nepriateľov.

Máte v terajšej pozícii skutočne šancu meniť veci k lepšiemu?
Moju odpoveď na túto otázku nemusíte prijať. Bolo to zatiaľ veľmi krátke obdobie. Naše lesy zažívajú obrovskú zmenu. Ako ste už povedali, prechádzajú zo štátneho do súkromného alebo zmiešaného vlastníctva a tejto zmene sa nestihli prispôsobiť všetky štruktúry a zákony. Teraz od nás ako od technokratickej vlády každý očakával, že vyriešime všetky problémy, ktoré sa ignorovali posledných 20 rokov. To nie je možné. Ale… Zamerali sme sa aspoň na niektoré oblasti, o ktorých si myslíme, že by sme ich dokázali zmeniť. Je to napríklad správa štátnych lesov. Zlepšovanie zákonov, ktoré zabránia nelegálnej ťažbe. Legislatíva pralesov. V týchto oblastiach sme si povedali, že to skúsime. A verím, že sa nám to darí, pretože nie sme pod priamym politickým tlakom. Nikto si nedovolil prísť do môjho úradu, aby mi povedal, že musím zmeniť svoje rozhodnutie, pretože s ním nejaká politická strana nesúhlasí. Držíme sa faktov a argumentov. To je veľká výhoda.

Aké sú limity?
Nevýhodou je, že keď prídeme do parlamentu a žiadame o podporu zákonov, ktoré sme navrhovali, nemáme žiadnu podporu. Takže musíme hľadať spôsoby, ako ich schváliť prostredníctvom vlády a znovu predložiť parlamentu. Technokratickej vláde sa nepracuje ľahko.

Karpaty čelia veľkým výzvam. Najväčšou je asi klimatická zmena, ktorá podľa vedcov výrazne ovplyvní život najmä na horách. Pracovali ste aj ako riaditeľka Národného parku Retezat, všimli ste si nejaké dramatické zmeny?
Ešte nie. Ale to je len moje osobné vnímanie. A bolo by nesprávne tvrdiť, že k žiadnym zmenám nedôjde. Všetky krajiny v karpatskom regióne by mali zaviesť jednoduchý monitorovací systém. Stačilo by, aby sa zaviedol aspoň v chránených územiach. Aby sme vedeli povedať, čo presne sa deje. Aby sme vedeli zareagovať, kým nebude neskoro.

Erika Stanciu.
Erika Stanciu.
Autor: archív Eriky Stanciu
Je dôležité, aby sa vedecká, ale aj laická verejnosť pozerala na Karpaty ako na jeden celok a nevnímala štátne hranice?
Uvediem konkrétny príklad. Správa vôd. Každý teraz stavia malé vodné elektrárne. Povedzme, že by sa v ukrajinskej časti Karpát postavilo veľa vodných elektrární. Ak by si Ukrajina robila iba vlastný monitoring a neporovnala výsledky s tým, čo sa deje v iných častiach Karpát, môže tvrdiť, že za úbytkom vôd a biodiverzity je klimatická zmena. A pritom to môže byť práve vodná elektráreň. Preto je potrebné, aby monitoring zahŕňal celé Karpaty, nestačí, ak ho bude robiť len jedna krajina. Aby sme našli skutočné príčiny problémov. Je to prosté, príroda nepozná hranice a my by sme sa na to mali pozerať rovnako.

Šesť rokov ste boli prezidentkou federácie EUROPARC, ktorá zastrešuje európske národné parky. Ako vidíte ich budúcnosť? Musíme sa zmieriť s tým, že zmenia svoju tvár? Že ich naše deti uvidia inak?
Musíme byť na to pripravení. A tu opäť vidím význam karpatskej siete. Ak hovoríme o zmene, nie je to nevyhnutne len tá klimatická. Myslím si, že tlak spoločnosti, len z hľadiska návštevnosti chránených území, výrazne narastie. Fenomén z Tatier, ktoré navštevujú milióny ľudí, sa postupne dostane aj do ďalších chránených oblastí. Pretože stále viac ľudí bude vyhľadávať útočisko v prírode, budú si do nej chodiť zregenerovať myseľ a ducha. Ak sa to stane, už nebudeme môcť hovoriť o chránených oblastiach. Môžete to vidieť v Tatrách. Ešte stále sa považujú za chránené, no chýba im ticho. Nikto sa poriadne nezamyslel nad tým, čo sa stane, keď to bude prepchaté. Musíme byť pripravení aj na túto zmenu. Aby sme ju zvládli, bolo by užitočné, aby si krajiny navzájom vymieňali skúsenosti.

Profesor Ioan Ianoş z Bukureštskej univerzity hovorí, že malé karpatské obce sa strácajú. A pritom v sebe ukrývajú veľký potenciál pre celú Európu. Súhlasíte?
Úplne. Ak karpatské obce nastúpia na podobnú cestu vývoja, ako sa to udialo v Alpách alebo v iných odľahlých oblastiach Európy, stratíme veľa. Musíme nájsť mechanizmy, aby sme povzbudili týchto ľudí, aby zostali vo svojich domovoch. Ľudia z najchudobnejších obcí sa obzerajú za Bukurešťou. Hľadajú spôsoby, ako získať viac peňazí. No pritom vďaka ekoturizmu môžu zlepšiť svoje živobytie využívaním prírodných pokladov, ktoré sú vôkol nich. Môžu sa naučiť zveľaďovať prírodné prostredie a zároveň z toho aj profitovať.

Nie je to len teória?
Nie. Neznamená to len podporu klasického turizmu, keď sa ľudia chodia pozerať na peknú krajinu. Ale aj podporu lokálnych penziónov, potravín, remesiel. Ak ľudia pochopia, že v tomto sa skrýva ich živobytie, začnú chrániť okolitú prírodu. Dnes ich k tomu nik nenabáda a nepodporuje, napríklad prostredníctvom daní. A tak jediné, na čo sa pozerajú, je, ako vyťažiť les, ako čo najlepšie speňažiť drevo. Ako pozbierať všetky liečivé bylinky. Pričom nehľadia na to, že ich vytrhajú všetky aj s koreňmi a o päť rokov im už nič nenarastie. Dnes títo ľudia vidia iba okamžitý zisk. Pritom majú potenciál prilákať celú Európu. Takýchto dedín je v Európe málo. Možno je zopár v Portugalsku, Španielsku, Taliansku. Ale v Karpatoch ich ešte máme stále veľa.

Veľa ľudí si ochranu prírody spája s tým, že treba odstrániť človeka. Čo je nezmysel. Nestačí teda chrániť a podporovať len prírodu, musíme podporovať aj miestnych ľudí?
Zachovávanie prírody musí ísť ruka v ruke s udržiavaním tradícií, dedín, zvykov. Ak to oddelíme, tak to vedie iba k nedorozumeniam a zneužívaniu prírodných zdrojov. Toto je chyba, ktorú v určitom okamihu urobil zvyšok Európy. My ju však nemusíme zopakovať.

Erika Stanciu (1963)
ochranárka a lesníčka
V rokoch 1999 až 2003 bola riaditeľkou rumunského Národného parku Retezat.
Od roku 2002 do 2011 pôsobila vo federácii EUROPARC, ktorá zastrešuje európske národné parky, šesť rokov bola prezidentkou tohto združenia.
Pracovala vo viacerých ochranárskych združeniach, vrátane World Wide Fund for Nature.
V súčasnosti pôsobí na ministerstve životného prostredia ako štátna tajomníčka pre lesy.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

peniaze /AJ

20.09.2017

https://www.youtube.com/watch?v=KLjQWepRPFg

Gautama Buddha

19.09.2017

Duše, pro kterou Gautama Buddha z jistých dobrých důvodů neužíval konkrétní pojem, vyhasnutím žádostivosti dojde "probuzení" (bódhi) a jedinec se tak stane buddhou (" Duše, pro kterou Gautama viac »

. .ako dar.

18.09.2017

O šokujúcej udalosti prehovorili svedkovia. Podľa výpovedí dievčatá spáchali s úsmevom na tvári samovraždu. Úsmev ako dar.

kim, korea, kldr, hwasong

Z KĽDR hlásia zemetrasenie, podľa Číny išlo o výbuch

23.09.2017 14:03

V Severnej Kórei zaznamenali zemetrasenie o sile 3,4 stupňa s vypuknutím na zemskom povrchu, ktoré nie je ďaleko od miesta, kde KĽDR vykonáva jadrové testy.

Merkel

Merkelová má asi vyhraté, zasypávajú ju však kritikou

23.09.2017 12:00

Niektorí jej neodpúšťajú ústretový postoj k migrantov, iní zase prízvukujú, že v oblasti ekonomiky mala urobiť viac.

sns, slovenska narodna strana, danko

Slovenskú národnú stranu opozičné návrhy nezaujímajú. Opozícia: Je to groteskné až smiešne

23.09.2017 11:50

Tak znela oficiálna reakcia hovorkyne SNS Zuzany Škopcovej na otázku agentúry SITA, ktorá žiadala stanovisko k návrhu novely zákona z dielne Sme rodina.

Bundestag, Spolkový snem

Nemecko môže mať po týchto voľbách dosiaľ najväčší parlament

23.09.2017 10:00

V Nemecku nie je počet poslancov stály. Môže za to volebný systém, v ktorom má každý volič dva hlasy.

kristchortura

„Chvála tomu, to činí tvrdým!“

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,540
Celková čítanosť: 295933x
Priemerná čítanosť článkov: 192x

Autor blogu