Ľuboš

„Vlastností každé řádné filosofie je snaha

vyjadřovat se o všem.“ (Z. Vašíček)

Vašíčkovu knihu Jak sa delají filozofie mám rád a uznávam jeho tvorbu a myslenie. Na druhú stranu toto je citát, ktorý presne osvetľuje Vašíčkove snahy. Tak myslí v širokých pojmoch, čo najširších, tiež to prepája s jazykom. Neodvážim sa kritizovať, lebo mám voči Vašíčkovi/ tej knihe jednej od neho čo poznám rešpekt/, myslím, že to z myšlienkami vedel, že mu išlo myslieť veci na rôzny spôsob, a hlavné čo si z neho človek vezme je to prepojenie na jazyk, to je prínosné. Zato ma to aj zaujímalo. Ale isto je tam toho viac. Hemeneutika si myslím, že zachádza do nej. ..že po tej stránke hemeneutickej je Vašíček mysliteľ s veľkým M.

predsudok nie je spomienka. Keď myslíš referenčnú funkciu, ktorá je skratkou umožňujúcou vypustiť zložitý proces vyhľadávania optimálnej stratégie vzťahu zo svetom pomocou pokusu -omylu. Tu môžu patriť aj inštinkty, o ktorých som hovoril v inom majle. Poznávací proces je tiež istým druhom inštinktívneho chovania. Môže sa človek pýtať či poznáva niečo nadarmo?

Keď je poznávanie seba-samého  – rozpor sám o sobě  -môžem povedať, že v rozpore zo sebou sa poznávam, že práve len tam? Môžem povedať, že moje inštinkty sebapoznávania sa krížia, že mi nakoniec ublížia? Medzi sebou som ja sám? V rozpore zo svojím vlastným poznávacím aparátom, alebo teda kogníciou/kognitivitou teda prežitkom; znalosť je zabudovaná do celej štruktúry organizmu/to platí aj o znalosti seba samého?/

Znalosť seba samého predpokladá ´vedúceho´ teda toho kto tou znalosťou narába, toho ktorý je ´seba znalý´. Expert na seba samého na slovo ´ja´ vzatý.

Počúva aj na to ´slovo´? Slovo na, ktoré je vzatý?

Existujúci súbor reprezentácií /súbor reprezentačných funkcií napríklad inštinktov/ je výsledkom historického procesu; tj,. ontogenézy a fylogenézy. S toho vyplíva, že sémantika reprezentačného systému je prísne individuálna.