Vše dobré a rozumné v člověku je nahodilé

nebo zdánlivé nebo rub něčeho velmi nerozumného..skutočne tomu sám veríš? Nietzche ako vieš bol veľký zastánca ´inštinktu´ a pudového ´vyladenia´ života a človeka. Myslím, že to ´vše dobré´ povedal, že v človeku je ´inštinkt´/viz Antikrist; všetko dobrá v človek je inštinkt-šťastie samotné je vtedy ak je šťastie v inštinkte/ Medzi ´šťastím´ a ´inštinktom´ je fakticky rovnítko. Inteligencia na tom nie je o nič lepšie ´inštinkt je najvyšším druhom inteligencie´/MDZ/

túto ´tézu´ si myslím máš s tej časti Nietzscheho v ktorej hovorí o sublimácii. U neho je sublimácia vecou zmeny energie a preto viac, alebo menej furt vyvodzuje to dobré s toho zlého. to nechcem povedať, že či je dobré, alebo zlé samo o sebe, ale je to taký ´notorický´ rys jeho filozofie. nič dobré v zmysle Platónovho ´dobra samého o sebe´ nejestvuje, a všetky aj inštinkty snáď boli pôvodne zlé. Teda egoistické, závistné, sebavedomé, drzé atď. Len vplyvom ´kultúry´, vplyvom ´polepšovania´ človeka, alebo zvieraťa ešte možno skôr, človek sa začína chápať ako aj ´kultúrny´, ale všetko čo túto kultúru tvorí je ´zlo´ v ´dobro´ sublimované.

Okrem toho Nietzsche ako zlo označuje všetko náhodné/Myslím že v Ľudskom preľudskom/

; zlo sú tri veci ; zbrklosť, náhoda, a ešte niečo. Teda presne opak toho čo ty tu hovoríš hovorí on; sám tieto kategórie ´dobro ´ a ´zlo´ neužíva asi veľmi presne, a treba vychádzať aj s kontextu.

Kontext nerozumu snáď s týmto vo veľkej miere súhlasí. Lenže nie je nerozum ako nerozum. A práve Nietzsche považuje ´nerozum´ za najvyššiu hodnotu po tej stránke, že ´dobro´/pôvodné zlo/ vyčerpáva, že človek sa potrebuje v ´divokej prírode´ zotaviť, že potrebuje zlo ako štepnú energiu, ktorá rozbíja všetko zavedené, chátrajúce, a podobne. Teda nerozum v zmysle ´zla´ je pre neho vôbec energiou, ktorá je k životu nutná, ktorá je potrebná a s rozumom sa vôbec netreba až tak zahrávať pokiaľ ide o nejakú ´supra-logiku´ dobra. V Antikristovi túto logiku ďalej rozvádza priamo; čo je dobré? To čo stupňuje moc a pocit moci! A odkiaľ by také ´dobro´ ináč bral ak nie s pôvodných pudových energií zla? Človek predsa je pudovo naladený nejak a nejak nie len dobre tým sa myslí; inštinkt je túžba po moci; tá sa rovná šťastiu, a človek prirodzene neusiluje o dobro ako také, ale keď usiluje tak za asistencie zlých pudov, zlých hnutí myšlienkových a zlých vôbec ´síl´ ak to tak môžem povedať.

V tej ´téze´, ktorú ty spomínaš je to dokonca dotiahnuté ad absurdum pretože ´dobro´ je len nahodilým zlom; teda dobro je len nejakou náhodou ´ zla´. To že vôbec je niečo dobré je len zlomok obrovského zla, ktoré celým svetom, celou prírodou, celou existenciou človeka vôbec snáď hýbe a je to len taká malá pripomienka toho enormne veľkého zla ´pudového, inštinktívneho´ a ´iného´…dobro podľa tohoto aforizmu je nič. Taká malá škvrna v oku zla…