Čo som sa načakal za ten život, ale nestalo sa nič. Nič sa nestalo, v živote, ktorý som niesol, ktorý ma zranil, ktorý ma témer len, že nezabil. V dušu živú, v ktorú sa vkradol strach zo smrti, ktorá smrť bila. Bila, bila. Nestalo sa nič zo životom, ktorého konca sa chytal, lebo začiatok nemal. Vzal do ruky do hlavy si niečo ako jedno, že čo i len jedno. O postranných myšlienkach nehovoriac. Zamýšľajúc sa nad karmou, karmou, ktorá neveští nič dobrého. Neveští ani nič iného a to je možno horšie. Že musel sa vzdialiť od života, že za ten čas sa musel životu vzdialiť. Býval sa mysliac sa spomínal. Netušil čo príde. Úmerne svojmu kultu ničotnej osobnosti, ktorú tak nenávidel. Za vlastný význam slovo, ktoré vkladal na holé rany od života. Tušil, alebo skôr netušene hľadal kade utekať za čím sa dať do behu. Opona sa mu musela vynášať nad hory-doly sa mu musela vynášať do nebetyčného neba. Tam chcel ísť za ňou keď ju tak vyniesol. Tej lásky život u toho sa zamyslel. Aký by asi bol kedy by asi bol taký aký byť mal? Bol som takým človekom ja akým som byť mal? Alebo je všetko ešte nejak ináč a tak ako ani ja ani ona nie sme kto sme? Porozumel som si ako svojmu životu, ktorý mi len dal dýchať svoju túžbu, pravdu svojej pravdy, vedomie svojho vedomia, prišiel som už nato, že prečo len žijem ešte, že prečo? Je mojím poslaním niečo viac ako do smrti sa trápením nechať viesť, ako taká nočná mora hľadať svetlo, v ktorom sa uvidím?