Všetko po čom sa šmíka na ploche šikmej, s ktorej plocháč na šikmej ploche zo šikma padá stúpa hore, ktorý sa vynie životom, ktorý sa vynie životom ako tá cievka, ktorá sa zvíja, ktorá sa prevíja donekonečnej nemoty, s ktorej sa všetko zrodilo, v ktorú sa všetko zrodilo. Normálne, že chod spoločnosti udáva alkohol? Že chod spoločnosti, že beh spoločnosti diktuje alkohol? Nie ešte nikdy alkohol nikoho nezabil ako ho posilnil; nepremohol ako prízrak, ktorý vstáva do povedomia, ktorý sa dostáva, v tvojom poslednom, s posledných hrdinov na spadnutie, mostov na spálenie, na zamyslenie sa v duchu na duchu, v ktorom sa preberie zo života živá mŕtvola na spoje do konca nervového zakončenia, v tele na každom páde, na ktorý si výde zo slnkom na hlave pod, ktorou je najhlbšia tma. Do lona matere prírody naserie si, pritom ako do svojho hniezda lásky, prejde ju bez vedomia, že mizéria má rada spoločnosť, ktorá nie je celá nikdy v holých rukách udusená od nánosu; živeného kalibru, v auru, ktorá vysí ako veľký otáznik si zoberie smiech na smiech. Šmíkač sa ploche spustí, dole hlbšie, v koreňoch, ktoré zapustí, od jedného momentu, do momentu druhého sa postaví aby nepadol aby sa v spoločnosti jej tvárou, v tvár postavil, až do ich spoločných očí, uší, úst, nosov, prstov, alebo nechtov nechali prejsť hlboký údiv nad nemohúcnosťou nad bezvládnosťou celého tela spoločnosti, ktorá je v úpadku kolosálnom, úpadku na sklonku svojho vlastného pretopenia sa, v nadbytku bezhlavej ničoty, bezhlavej existencie, ktorú nevedie, ktorú neunáša ako stopu bez jedného vzdychu, ako stopu po konci všetkých čias, po konci všetkého čo má ´čas´.