To ja neviem ako som myslel, že som nič nemyslel. Moja vízia pravdy nie je asi tak presná ako jeho. O poznaní, ktoré nestojí za kontakt zo životom, ktorý je, v každom momente, ktorý myslí ten pravý moment. Nato však nevie ako reagovať, ako myslieť, ako chcieť, dávať z vlastného zmyslu slova, ktoré ešte len nadobudne. Bez mála všetko čo obeť zasluhuje, ako pravda, ako možnosť, ako celkovo divadlo existencie. Tak byť sa preto ničomu nevyrovná o samote, ktoré je viac menej plná zmaru, vzdoru, alebo aj pocitov, ktoré nikam nevedú. Chvíľa postoj, lebo tvoj postoj niečo odzrkadľuje, že vieš, že myslíš, že si na druhú stranu niekto kto vie, kto chce cez to všetko čo niečo znamená. Od okamihu s pravdou von, v ktorom vyšiel,aby dal všetko do poriadku, ktorý neexistuje. Samohybná sila, ktorá sa prejavuje, v každom ohľade, v ktorom skladá myšlienky nato, že predpokladá, že ASPOŇ logos sa dovolá, že aspoň k logu sa dovolá, v zmysle pravdy, pre ktorú má chcieť byť na pravom mieste,v pravý čas,v ktorý sa smie rozdeliť, rozlúčiť, rozmyslieť, rozviesť, rozmôcť, rozkrojiť, uzatvoriť do svete, v jeho inteligibilnom charaktere, ktorého obsah, v danej forme ešte neexistuje, v celku nedotknuteľný,ako ten ´dar života´, ktorý nie je dotknuteľný. Pritom sa preto ani existencia nekoná. Nie je postavená na hlavu, v obraze foriem, ktorých sa domáha, foriem života, ktoré ho posúvajú do stredu, do ohniska skutočnosti,s ktorou sa nerozdá ako tie hviezdy čo len padajú a padajú ´medzi ľudí´.
Sila zvyku, v akej je forma ´bytia´, v akej je ukrytá sama povaha vôle k moci, ktorá nie je náturou. Ale keď mu šlo len o tú povahu tak nátura sa sotva kryje úplne z náturou, ktorá dáva priestor, ktorá poskytuje ´životný priestor´ na zamyslenie. Lebo vo vzťahu, k životu neexistuje žiadna ´priepasť´? Ale existuje, a práve preto, že existuje, že sublimuje sú aj komplexy len sublimáciami.. čo do komplexov je človek sublimovaným ´zvieraťom´. Teda zviera je sublimovaným človekom. Možno, že to ani nemá iný zmysel. Ale to pole ´kultúry´ je ´vypratané´. Práve preto, že ´zviera je sublimovaným človekom´, že tá nádej, že je celé je, ale pritom mizivá.Možno, že každá nádej je mizivá. Pokiaľ len ide o utrpenie. História sa nezačína opakovať sama o seba,. lebo nemá svoje ´inteligibilné ja´, od ktorého by sa opakovala do nekonečna. História nie je ničím výnimočným pokiaľ sa človek rovno neodrovná. A ten sa odrovná tak alebo onak jeho koniec bude prísľubom. Začiatkom novým. Keď to nebude začiatok nového konca teda nový začiatok konca starého.