..rozrezal ľudskú hlavu na dve polovice a tie potom spojil v jedinom bozku…
.. v tomto piesku okamihu sa sústredila všetka sila, v momente, v ktorom sa dostal na vrchol ´duše´,v ktorej bol mysliteľný stĺp. Tak vidím okamihy svoje svojho života dnes. Ako zrniečka piesku, ktoré sa rozkotúľali , ktoré v žiadnom ducha domova tele nezostali dokonca stáť ako stĺpy, v ktorých prevracala oči.
Vôbec keď poviem, že nezmenilo sa nič tak nehovorím, že nič neostalo nezmenené, ale hovorím ešte niečo viac, ale čo presne neviem. V pravde neviem ani kto je zo živých mŕtvol krehkých na rade. V mojich myšlienkach sa nedotýkam živého sveta, ktorý prežívam, v ktorom ostávam na samote sám, ale, s ktorého vnútra sa viem ešte ukázať na jeho svetle.V pozadí mala vytetované dve stopy absolútnej prítomnosti,v ktorej ich nedokázala ani prehliadnuť ani vidieť na vlastné oči,v ktorých len iskra neprebehla. Ja som jej pritom mal zato, že v každom človeku by sa bola našla zo svojou zdržanlivosťou by sa nebola videla zdržať sa aj života. Toľko čo povedal,že ten ´organický funkcionár´? Zdržať sa života. A čo ho prestali poslúchať jeho jednotlivé orgány, ktoré dirigovali ´svet´, ktorý, ale nikde inde nevidel, lebo sa ten ani od toho bodu, v ktorom ho videl nezmenil vo svoj opak? Svetlom smrti, ktorá mu nedovolí zabudnúť nato, že žije, ktorá mu nedovolí si spomenúť nato,že nežije od narodenia. Jeho pamäť je samozrejme dedičná.
Munch hovorí, že živé napadnuté pôvodne ´mŕtve´. V obraze svojho zániku; mŕtvolného rozpadu zo živého na neživé a naopak. Že neživé bolo pohybom, že pohyb bol medzi životom a smrťou. Medzi životom a smrťou,v ktorej život chradne, alebo to, že mŕtve len ´dychom´ožilo, že mŕtveho odroda je živá, že to živé je fosílnym palivom, že ho vytvorilo za živa živé aby ním žilo. Aby vyhorelo všetko čo žilo jednotlivým ´dychom´ vypusteným do vetra.