..akoby som to
všetko povedal tak ako aby to ostalo len medzi nami
ako dieťa s kameňa úrazu, ku ktorému príde
vysoko nad Tatrou, ktorá sa delením stravy stala záhadou
keď jej je ukradnuté, že on príde nato, že jej boky sú záhradou umenia
, že umenie sa otvoriť jej výzoru, v ktorom sa uzatvára kruh marnosti bludu
nie je tak skončené ako ten, v ktorého moment, ktorý chce i dá, vedieť zájde
na to, že povie, že sa vynájde, že jej je dosť
krivdy
pravdy tragédie
kým sa pohnú ľady
ale potom možno fakt nešlo o nič iné, že možno fakt nešlo o nič také ako si myslel
ako mi ťa predstavil, že možno ani len len nevedel, že to možno bývalo všetko ináč, ale na slovo
,na ktoré sa nezmohol ani nepočúvol
preto, že len tak medzi nami
muselo to byť len len tak medzi nami
a všetko čo muselo zmysel dávať mohlo a teraz keď som si ju konečne všimol presne
mám pocit,že mi už ide naozaj o ten život len,
že mi už naozaj nejde o nič menej ako život, ktorý mi nikto nevysí ako otáznik
ako únik, s tohoto systému, s tohoto systému,s ktorého úniku byť nemôže
až teraz keď som si ju naozaj všimol čo do pohybov
čo do tvarov, ktorými ona oplýva
som mihol brvou
a vidím,
že prichádzam skutočne o veľa
aj keď už možno nie som tak vedľa ako nikdy
aj keď už nie som tak vedľa ako vždy
keď sa pohli ľady, keď sa stalo zo mnou niečo ´viac´
už len preto, že ona bola pritom
,že ona to videla
, že videla ma za živa
, v tom ako jej prišlo, že jazva, ktorá sa tiahne mojím nebom života
je onou jazvou, ktorú jej dlhujem
pritom o láske nemôže byť ani reči
ani muk
ani
slova
jej áno, jej nie
zmyslom života, ktorý má bytie nemá,
ktorý ma ona, ktorý nemá?
keď je žena životom má preto zmysel?
a bytie?