..nevie si predstaviť nemotivované ´jednanie´ lebo aj život je motivovaným jednaním.. motivovaným, v zmysle ´intencionality´.. intencionalita je práve toľko čo vedomie; v základe aj Descartovo ´diktum´ ; myslím teda som je toho dôkazom. Dôkazom, že myslenie je ´intencionálne´. Myslím ´teda´ s toho titulu som v tejto intencii toho kto myslí ako objekt, subjekt. Nemôžem myslieť aby som nemyslel na niečo. Tak aj Camus vyslovil presne podobný obrat, že ľudské vedomie ´ťažko pri niečom zotrvá´. To práve ukazuje nato, že bez toho aby myslelo na niečo by nebolo, ale na druhú stranu nedokážem myslieť ´seba´ aby som bol ako vedomie. Intencia sa nedokáže sama ´intendovať´.. intendovať nemusí, ale ešte znamenať počínať. Moja intencia sa môže minúť, s účinkom. Môžem myslieť a pritom nebyť? Tak ako to učia budhisti, ktorí v myslení vidia ´gordický uzol´? Preto človek sa síce môže ´myslením´ zdokonaliť, ale nikdy nemôže skrze myslenie prísť do stavu nirvány, lebo myslenie samotné je vždy zamerané k niečomu. Od myslenia sa človek nedokáže oslobodiť, lebo myslenie prepožičiava človeku jeho ´bytnosť´. To kto je… zo všetkého najviac myslím vždy na ´niečo´, ale na nič iné pritom nemyslím. Moje sebavedomie dvíha ju zo stoličky. Môže nehmotná vec, ktorá spadne do lona mu niečo vážiť? Že si nepredstavovali ľudia nikdy, že Zem bola v lone kozmu? Na čej strane stojí ´človek´ bez obalu, ktorý je formou? Nemať vedomie tak nie som ten, ktorý myslím, že som. Z vedomia vychádza intencia ´uvedomenia´, alebo intencionálny pohyb zmyslu ako to volá Husserl. Nič mi, ale nedáva dôvod robiť s tak mála tak veľa. S tak málo akože intendujem. Že je v mojej ´intencii´ aby som sa neopakoval toľko ´byť´. Taká je moja ´intencia´, v ktorej som čo myslím. Ale ťažko povedať, žeči som už pri tom vedomí seba, ktoré malo tú intenciu, žeby som ja bol myslel, že som znova okľukou k nemu bol, keď to z neho vyšlo, že som to neviem povedať.