apetítu sily
s nebom a zemou niekde medzi
nami a nimi
všetci doma na hlave
sedia na podlahe
smiech sa nešíri ako mor
ako alkohol
ako horor
pomaly, ale iste
sa premohol
už má dosť zasekávania
sa medzi slovami
jazyka, ktorý uteká
ako medzi riadky
všetky sviatky
lúskať prstami
súdiť podľa ´seba´
mechanického sveta
od jedného morského oka
k druhému
z jedného extrému do ďalšieho
napokon sa vyznať, v každom
pohľade je iná vec, ktorá je
moment
s prekvapenia
do zabudnutia
logiky, alebo karmy, ktorá
snáď nemôže byť holokaustom
lokálnym
telom
duše, ktorá sa večne vyhladzuje
v tele
v jedinom tele života
bytia
po tichu do posledného slova
do posledného, do ktorého by sa zaľúbila
v tanci medziľudskom
, na ktorého by zatrúbila
trúba
ako bútľavá vŕba
ako zatúlaná strela
od tela
do tela
pred a po
a po
všetky rámy
už len obrazy