..nemám
sa prečo hanbiť
ani ten slávny pocit viny mi nie je na hanbu
skôr svet, ktorý nemôže zničiť odtiaľ odkiaľ ho ´stvoril´
vykladá si dejiny podľa ´všetkého´ ale to všetko podľa
toho podľa musí ešte zdôvodniť
keď nie je náhodou vedľa
s každého uhla
,v ktorom sa zavrtela a POHLA
do celého sveta
sa vrhla
zvhrla s človeka vrcholu
na telefóne
acetóne
všetci veria, že zmyslu života sa nenadejú
, že sa nevyserú na reťaze apetítu
jej dokonalosti
hľadajúc integritu
z vetru, ktorý sfúkol sviečku
jej malú pi..ku
reťaze apetítu podáš mi ju?
a chce to istý čas, veď ležíš v žalúdku
v smútku, ktorý volá, trauma
na posteli, ktorá horí
ale most to nie je
slabá je len kosť, na akej sa dusí
veľké sústo, ktoré chtiac nechtiac musí
bez srandy
ale nie bez toho druhého
celého ľudstva
na jej líčku
červenom ako oči v zlate vymočené
na chate odložené
k nohám sfingy
a jej torze
fugy, ktorá ho berie elementom
súdiac a súdiac
pomedzi zuby