„That I am does not eo ipso mean that I think.“
Whoever reaches his ideal transcends it eo ipso.
To by mohlo znamenať, aj to že tu od toho, že som zo seba sám myslím, že som. Ako to môže dokazovať ´objektívnu skutočnosť´ akéhokoľvek druhu? S čoho myslím, že som keď to, že som ešte nemá ´byť´ ideálom jedného a toho istého? Vlastne by na mieste mala byť otázka, že keď myslím, že či to neznamená nič iné ako to, že som; čo na to, ale povie Nietzsché? Myslím teda som kvantom moci, a zbytok je zbabelosťou.
Kto by koho hľadal, ktorý by sa nachádzal, v sebe, v svojom duchu ´tela´, ktoré myslí teda je. Od toho sa treba možno najskôr trochu odosobniť. Nechať to byť na chvíľu, nechať byť celú vec tak ako je. Nech ale to je ideálom človeka, že ´myslí teda je´ tým, ktorý sa prekonáva, v tom svojom ´ideále´? Nietzsché vyslovil mienku, že ktokoľvek svoj ideál dosiahne ho tým prekonáva, ale zároveň dodáva; naše nedostatky sú oči skrze, ktoré vidíme ideál.
Skrze nedostatky svoje človek prekonáva svoj ideál. Ideál nie je nič preto, že jednoducho ho človek má len vďaka tomu, že má nedostatky. Úmerne, k tomu ako veľké sú jeho nedostatky tak úmerne k tomu má tak veľký aj ideál. Dalo by sa povedať, že človek, ktorého nedostatky sú nedozierne bude mať ideál skutočne ´veľký´. Čo však znamená ideál, v konečnom dôsledku sa pýta Nietzsché? Ideál je niečo prekonateľné,v tom zmysle, že nato aby ho človek mal mal by mať nedostatky? V takom zmysle, že prekonať svoj ideál znamená dosiahnuť ho, alebo prekonať svoje nedostatky? Teda sa zdokonaliť, v tom, že človek dosiahne nad ´úroveň´ toho ´stavu´ vedomia, v ktorom sa môže konfrontovať, s ideálom? Kontúry,v zmysle, ktorého slova, ktoré opisuje význam, ktorých konce má sú dovedené dokonca ako línie, ako keby kreslil?
V zmysle po poriadku, ktorý je inteligibilný, alebo si ho tak aspoň ´myslí . Nemyslí, v myšlienkach. Tak to robí každý snáď. Nemyslí v slovách.
Na dvoch stoličkách, ktoré súvisia, ktoré súvisia, ale sedia po dvaja hostia. Nato narážal keď hovoril, že sa posadili do stredu medzi ´svine´ a ´bojovníkov´. Na tom, ale predsa nie je nič ´ideálne´. Od slova ´idea´. ´Ideológia´. Niekto kto by sa mal báť byť si možno ty, ale kto by nebol mal ideu, s ktorej by myslel. Najprv by som musel mať ideu, s ktorej by som myslel ´seba´, a potom seba až by som musel mať ´opísaného´ ideou, v ktorej by som bol, ktorým myslím. Keď Nietzsché povie, že ´vždy písal celým životom a celým telom, že písal´ jeho spisy, len to znamená, že písal tým celým človekom, ktorým myslel, ktorým žil. To akoby som povedal ´ja´o sebe, že som žil ´Kristiánom Čurom´. Celým jeho životom, celým jeho bytím, že som žil. Byť, alebo tým žiť. Zatiaľ čo život znamená nejakú ´činnosť´ tak ´bytie´ znamená, že človek transcenduje, že človek ´reflektuje´, že človek, ktorý jestvuje, lebo jestvovať má tak nemusí nutne ´činiť´, ale môže byť ako je, tak ako jestvuje tak ako ho kto ´stvoril´. Ako sa stvoril sám prípadne ako bol stvorený teda ´samovoľne´, alebo s nejakým ´úmyslom´. Zrejme rozdiel bude len, v tom, že či človek bol býval ´stvorený´, s nejakým ´úmyslom´, alebo ten úmysel prišiel až dodatočne. ´Stvorenie´ jednoducho nemuselo ´byť´ úmyselné, ale keď to človek tak rozmýšľa tak dozadu sa človek nevidí ako bol stvorený. Byť stvorený ešte neznamená byť v tom ´ideále´,lebo človek zrejme nebude stvorený,v mene nejakého ideálu,v mene nejakého ideálu, v ktorého obraze on nadobudne podobu,v ktorej mu niečo bude ´podobné´.
Od toho tu je nápodoba, od toho tu je ´ideál´. Samotná nápodoba zodpovedá ideálu. Keď Nietzsché povie, že ´človeka chce pripodobniť stroju´, chce aby tomu ten človek zodpovedal ako nápodoba. Človek je takou ´ideálnou nápodobou´ stroja. Možno povedať, že je dialektickou nápodobou stroja, že je dialektickým strojom. Človek ako celok, ktorý tu je aby bol bodaj by bol tu je. S týmto vedomím, s ktorým prichádza do kontaktu, do styku, v ktorom je je jeho ´ideál´. Možno povedať preto, že človek zo ´sebou´ prichádza do kontaktu všade, že zo sebou prichádza všade do styku, že celý svet zvonku je jeho vnútorný svet je vnútorným svetom jeho vedomia, s ktorým prichádza do ´styku´. Nie možno hneď preto, aby robil politiku, ale preto, žeby sa, v tom svete zvonku ´kontroloval´ aby v tom svete zvonku ´poznával sám seba´,alebo aby ´jednoducho bol´, v ktorom tom okamihu, v ktorom tom každom okamihu, v ktorom moc vyvodzuje svoju poslednú konsekvenciu.
Z hrôzou sledujem ako všetky moje myšlienky ´černejú´ ako všetky moje myšlienky sčernali úplne ako sú ´všetky moje myšlienky´ celkom čierne.
A na tom by ešte nič nebolo, ale vezmi si, že na tom možno niečo len bude. V zmysle, ktorého koniec sa nedá domyslieť,lebo to je zmysel života? Alebo je to práve ten, ktorý treba naďalej domýšľať a domýšľať, v ktorom je človek naďalej a naďalej nedomysliteľný? V takom tom ´zmysle´,v ktorom kráča,v ústrety budúcnosti,v ktorom kráča, v ústrety budúcnosti,v logu, ktoré, ale nie je ´jazykom´ ani v materialistickom pojatí, ale ani v pojatí ´lingvistickom´, alebo ´filologickom´? Logos ako primát ´hovoreného slova´, alebo podľa jeho dekonštrukcie ´status symbol´ ľudskej civilizácie o ´sebe´. Chronické hovorené slovo, ktoré vypúšťa z úst, ktoré vypúšťa z úst do úst, ale bez ´zmyslu´ akého by sa nenadial vo význame, s ktorého by sa nedobral ´seba´. Dokonca by tak mohol domyslieť ´zmysel´ seba ´nezmyselného človeka´ , ale keď ide len o ´zmysel života´ a nič iné tak ten zmysel môže byť zo života samého Eo ipso means „by (or from) the thing itself“ –teda eo ipso, alebo ´zmysel života zo života samého´, alebo ´ zmysel života ako život sám´ ako forma bytia, existencie, ktorá je opaku k neživému ´nadaná zmyslom´. Život nemá zmysel pre zmysel, ale jeho zmysel je z neho samého. Žiť podľa prírody sa nedá jednoducho preto, že žiť sa nedá ´podľa toho podľa ideálu´. Život podľa prírody, ktorú on ´vysvetľuje´ ako indiferenciu, alebo ako indiferenciu ako moc nie je možný, lebo príroda samotná tvorí ´ideál´. Podľa ideálu sa žiť nedá preto, že ten ideál je onou ´indiferenciou ako moc´ samotný. Teda ideál je indiferentná moc, ktorú má príroda nad človekom, ale ktorú si človek sám sa snaží si osvojiť. Prírodu človek ´subsumuje´ teda pod pojem príroda zaradzuje to aj ono. Zmysel života preto nemôže ako ´ideál´ zodpovedať tej ´moci indiferencie´, ktorú znamená ´príroda´. Pokiaľ z nej chcem ´vytesniť´ ´účel´. Povedzme, že príroda je všetko, že človek je nič, ale v človeku je ten ´zmysel´. To čo Nietzsché svojím spôsobom chce je dokázať, že ´zmysel života vychádza, s človeka´, že ´zmysel života je, v človeku´, že zmysel, ktorý človek má zo seba má samého. Ako to eo ipso. Zmysel života je vecou vo veci, ktorá je ´daná´, ktorá je napríklad vecou vedomia. V každom prípade sa potom musí ´význam´ chápať ako čo možno najbezprostrednejšia ´skúsenosť´ seba. Teda ´seba-vedomia´. Vôľa, o ktorej hovorí, že je ´bezprostrednou skúsenosťou´ nie je ešte zažitým ´zmyslom´. Zmysel, o ktorom hovorí, že jedine tak ´ho zažili´. Tak táto skúsenosť bezprostredne poznávajúceho ako to opisuje je daná vôľou, ktorej sa medze nekladú. Pokiaľ je vôľa mierou všetkých vecí, pokiaľ je vôľa mierou všetkých vecí ´človeka´, ktorá vychádza z neho, v podobe zmyslu, ktorá vychádza z neho, v podobe zmyslu, ale ak je tak tak vôľa nemôže ako moc byť indiferenciou samotnou. S toho hľadiska Nietzsché s prírody vôľu vylúčil. Vôľu teda ako ´teleologický imperatív´, lebo vôľa ako teleologický imperatív nie je t´m čo chce ´zachovať život´. Prírode je to jedno. Život nemusí zachovať vôbec. Príroda nemá v tomto zmysle žiadne ´sebazá-chovné mechanizmy´, príroda, ktorá je indiferenciou ako moc sa nechce ´uchovať´, a preto Nietzsché ´vôľu ako teleologický imperatív´, ako heuristický princíp, s prírody vylučuje.
..v prírode Nietzsché nenachádza ´vôľu o sebe´. Práve tá mu slúži ako onen objektívny imperatív ´teleológie´, ktorá za účel ´stvára´ to a aj ´to´..v prírode nie je vôľa, ktorá by za účelom prežitia ´sama o sebe´ dokázala sledovať nejaký teleologický princíp. V prírode je moc indiferentná. Preto by sa to chcelo možno pozastaviť nad otázkou ´moci´ samotnej. Nad otázkou po moci, ktorá je povedzme ´pri vedomí´. Nietzsché tvrdí, že si ´kvantom moci´ a zbytok je zbabelosť nech už je ten zbytok čo chce. Toto kvantum moci, ktoré objektívne existuje bez toho aby o ňom kto rozmýšľal je ´empíriou´, alebo tým čo je ako príroda uzavreté do ´duchovnej schránky´. Kvantum moci je pri vedomí, ktorého vnútro tvorí ´svet inteligibilného charakteru´. Teda taký, ktorý je čo do seba ´sebe daný´, ktorý je, alebo má zmysel, ktorý je ´zmysluplný´, preto že je zrozumiteľný.