Celý život od 36 rokov do 42 rokov, ale nikto by neveril, že si vzal do hlavy, že je, že sa na ten vrchol dostane, aj keď vieš, že ani myslieť, žeby bol vedel, žeby bol vedel, žeby bol vedel od toho podľa byť; len sa jej opýtaj jednej ku..vy ako sa zachovala naposledy. A všeho-všudy si budeš môcť dať zatopiť za krkom. Vieš, že ti bude stáť za krkom, že ti bude dýchať po krku, že uvidíš, že nadíde.
A seba-vedomie, ktorého koniec-koncov aj tak nevníma si nedrží od tela, ktoré je celého zvieraťa telom ´ľudstva´, ktoré je mimo iného extra ´informované´. Samozrejme, že xicht ešte ti nikto nevysí, že sa nevešia na nos, ktorý narástol ako kosti, s ktorých je poskladaný ´človek´ ako ho nepoznáme. Človek, ktorý je ako ho nepoznáme, ktorého nepoznáme takého aký je. V kútiku duše, v kútiku tela. Telesné vedomie, v telesnej prítomnosti,v prítomnosti tela, v neprítomnosti pravdy, alebo zmyslu pre pravdu.Keď chcel niekto zrovnávať ´krásu a pravdu´ tak stretol z nepochopením, lebo ´krása a pravda´majú pokiaľ sa zmyslu týka od seba ešte na hony ďaleko. Kým človek má zmysel pre ´krásu´ ten istý zmysel ešte nemusí mať pre pravdu. Nemusí to byť jeden a ten istý zmysel, a preto ´pravda a krása´ nemusia mať jednu a tú istú hodnotu.Čo je krásne ešte zďaleka nemusí byť pravdivé, ba naopak čo je pravdivé ešte z ďaleka nemusí byť krásne.
Keď chceš veriť tomu, že pravda je len jedna tak rovnako tak by si mohol veriť, že krása je len jedna, že krása pravdy je len jedna. Čo má od pravdy ďaleko ešte nemusí mať ďaleko od krásy. Zmysel aký má pravda môžno nie je jediný, ale možno ani nie je zmyslom, ktorý má človek pre krásu, a tieto dve zmysly nie sú nutne komplementárne. Keď napríklad chce Nietzsché domýšľať dokonca ´zmysly´ tak mu, v tom môže chýbať onen zmysel pre krásu. Keď ale domyslí aj zmysel pre krásu dokonca tak sa mu možno ukáže ´krása nadčloveka´, ktorá k nemu v osobe Zarathuštri prišla nie z výčitkami napríklad, ale v ´podobe tieňa´… krása na seba vzala podobu tieňa, ktorého podobou je nadčlovek ako ho nepoznáme.
V tom okamihu je to, ale tiež len človek, ktorého ako človeka nepoznáme. Zviera je možno tiež len človek ako ho nepoznáme, ale možno je to krajne iný živočích, možno je to len zviera ako ho nepoznáme, a možno som i je len zviera ako ma človek nepozná. Celé zviera menom človek je len človeka menom tak ako ho nepoznáme, a to sa dá povedať, o každom slove, a každom pomenovaní, že nie je ničím viac menej iným ako menom veci tak ako ho ju nepoznáme, ako nepoznáme jej meno.
….človek na nepoznanie zomiera; zomiera na ´smrť´, lebo ´smrť´ nepoznáme tak ako ju nepoznáme.. smrť je prítomná, ktorá je na vedomí, ktorá je daná. Ale o smrti nevie človek nič, lebo nepozná nikoho ´mŕtveho´ smrť sa nedá sprostredkovať, lebo človek sa nedozvie po živote, že je mŕtvy, lebo nebude mať od koho. Človek, ktorý ´žije´ nevie, že ´umiera´a, ktorý je mŕtvy nevie ani toľko, že žil.
Na živote je večné len to, že je konečný. To životu dáva ´príchuť večnosti,´ alebo je to niečo viac, je život okrem svojej konečnosti ešte aj niečo iné? Keby život nebol ničím iným než životom nikdy by nemohol skončiť. Lenže práve tým, že život nie je ´len´ životom má aj koniec. Ja nie som len človekom, lebo človek je konečným, ale som ja len niečo viac, alebo nie som ani len nič viac ako človek? Viac ako človek, ktorého koniec je mojím ´zmyslom života´? Zmyslom pre pravdu o živote? Lebo zmysel života je oxymoron, ale treba sa pýtať na ´zmysel pre pravdu o živote´, že či niečo také vôbec existuje, že či človek má pre pravdu vôbec zmysel?
Sa Nietzsché pýtal, že či je život na nič, že všetci ´múdri´ ľudia si odpovedali, že je na nič. Ale čo myslel tým ´životom´? Nemyslel ani náhodou ´seba´? To, že na nič je on? Nemyslel tým, že ´použitie´, že ´využitie´ jeho je minimálne, že nemá ´využitie´? Môžme pritom o ´živote´ rozmýšľať len podľa toho aká má ´využitie´? Keď napríklad nevie pre seba niekto ´život využiť´, keď nevie ´život využiť vo svoj prospech´ znamená to, že nerobí nič užitočné, alebo ani len neužitočné? Neviem život ´zúžitkovať´ vo svoj prospech a to teda znamená, že neviem ´život na nič využiť´? Znamená to, že ja a ani môj život nemá ´využitie´? Medzi tým ako sa telo ´deje´ a ako ´myšlienka prichádza´. Obrovská priepasť, priepasť hlbšia ako nič. Priepasť hlbšia ako nič, v kozme, v ktorom sa odráža ´vedomie´ pod seba, vedomie pod psa. Tak ako je aj sebavedomie sebavedomím pod psa. Ten ´pojem´, ktorý nepozdvihne ten pojem človeka, ktorý sa zvrhol, ktorého obraz sa nedá pozdvihnúť, lebo sa zvrhol, lebo on má to oko, ktoré vidí, že sám človek sa zvrhne.
Zvrhne, v priepasť, v ktorú sa rozdeľuje ´telo´ a ´vedomie´.
Nietzsché, ktorý sa bránil silou mocou myšlienke, žeby svet mohol byť okrem iného/teda tohoto?/ ešte nejaký ´iný´ , alebo druhý nutne musel tým pádom byť zato, alebo mať zato, že tento svet tu je ten jeden, že, v nejakom zmysle je tento svet ´jedným´ svetom, že tým jedným, ale sa myslí určitá jednota ´jedného celku´..