Táto kunda ti lezie na city,
ti lezie na mozog,
s otvorenými očami pozerá, ale skrze teba
,v jej vlastnom mene ´symbolizuje´
…symbol jej udalosti, ktorú reprezentuje
a komentuje
zo zdaru do nezdaru, a daru do nedaru
veď príčina len má za následok
čo vie ´o´sebe ´vedomie´
…skoro ako povedať, že uvedomenie
sa uvedomiť nedá, alebo že ´seba-vedomie´ sa nevie samo ´uvedomiť´
—-o sebe samo byť
o sebe samo nebyť
v konflikte
len takom aký si zaslúži
a ona pozerá, že ju si nezaslúži
, že po nej ani netúži
len lebo je ďaleko ´schránka´ vedomia ´bytia´
schránka vedomia ´bytia´, ktorého nositeľom
je jej nepriateľ, element doby, ktoré žuje
keď sa má dať ´vidieť´, v momente, ktorý pľuje
svoje vlastné slová, ktorých ozveny ho hryzú
do zátylku
bez vedomia ´sily´ seba, ktorej ona nerozumie
lebo nechápe ´monument´ doby sebou samou, ktorá je
na prázdno čo nevysloví nadarmo
s chuťou, v ktorej póze
si sadá na jeho ´prirodzenie´ ,s takým bytia veľkým treskom
ako sa dáva, ktorá sa dáva
v čierno-bielych myšlienkach, s nedobrovoľným zaujatím
,s nedobrovoľným ´úsmevom´, ktorého pohľad si drží od jej tela, ktoré nemá
k dokonalosti ďaleko
..tela prizdobeného náušnicou v samej hube
..byť buď, alebo ako tvár otáznik,
v spočinutí, v ktorom je kultúrny dáždnik príveskom -prívlastku,
s rezervou, ktorá mu stúpa do ´sebauvedomenia´, na lásku čo nevidí si ďalej od dlhého nosa
a predsa sa musí čumením prezradiť
vsadiť na jedinú kartu, ktorou je láska
,ale nie za pár drobných
zakladanie rodiny a otváranie dverí do ľudského chlieva
tam spieva a láske, ale nie o práci
-aby toho nebolo málo
všetko pokrytectvo, v jej nie valnom hrdinstve,
v jej nie valnom množstve,
lebo usedavo plače nad rozliatým mliekom, a krvou
, ktorými je sama
,a sama, že nimi je sa počíta pre radosť zo zla a dobra