oči sklené
na výslní vzpriamený čaká
suverénne sa prefláka dotykom času
omylom , v ktorom si spomenie
, že zubu jeho neunikne
, že zubu času jazyka neunikne
jeho politika
vedomia a svedomia
krvilačnej žiadosti
vypovedá mu vojnu ako zmluvu pracovnú
nehodný byť, alebo nebyť
element
,s vedomím tranzitívnym
element surogátu
s elementom smrti
veď život je v jej zastúpení
neunikne pohľadu skrze oko a kosti, kože, mlieka, krve
všetko naváľané cez fúriu jej bytia vedomia
seba, ku ktorému zvyšuje zrak
od oka, ktoré je ako tak
nadužívané ako ten pojem ´sebevražda´
ako ten pojem sám o sebe, ktorým je
celá veda
tak prečo sa ho báť nebáť
jedným dychom
pridávať-spomaľovať,v labyrinte možností, ktoré sú len potencialitou
, trivialitou, istotou, na ktorú vezme striebro ako bič
a cukor
všade, v ktorom na úkor
vednej disciplíny sa, v konflikte vyvaruje varovného signálu od
toho , že do análu vedú všetky cesty, ktoré obchádza
okľukou
celého tela, ktorého vôľa
je jedného mementom mori
a keď v druhého páre svištia oči vzduchom
všetko je hneď apriori dané
všetko je hneď potom v pravej miere
dané
na koniec, v kontakte
, v pakte
s konečnými dôsledkami jeho zrútenia sa do absolútna
.
ako žena,v ktorom ho má dať
, ktorom sa on váha stať
jedným okamihom
nohou
v myšlienkach
sám sebou…