Nikdy neprestávam žasnúť nad tým, že človek nie je ničotný. Že človek pri pohľade na zvrchovanú ničotu vesmíru nepadne na kolená a nespácha sebevraždu. Masovú sebevraždu pospolitého ľudu, ktorý je ´celý svoj´. V opačnom nie smere, ale poradí, v ktorom sa uberá jeho ´vedomie´. Vedomie a antivedomie. Antisebavedomie. Antivedomie seba, ktorého ´zmysel´ život ešte len dostane. Zmysel, ktorého života ešte len príde ako ´čas´, ktorého koniec je začiatkom. Mojím sebavedomím sa končí ´kozmos´, a každý človek by si mal byť toho vedomí. Mal by si byť vedomí ´seba´. A v neposlednom rade ´kozmu´, v ´sebe´. To by si myslím mohol byť onen ´dôvod´ nato, že sa pred kozmom jeden človek nezosype nato, že sa nezosype celkovo, v tom zmysle, v ktorom jeho existencia nadobúda ešte len na zmysle, a na vedomí, v ktorom sa ukazuje, že ´žije´. Lebo žiť mu nerobí starosti. Lebo byť mu nerobí starosti, len ten zmysel toho ´bytia´, v celku, ktorého každý moment, v ktorom vyvodzuje moc svoje posledné konsekvencie, alebo inými slovami konečné dôsledky ho tak trochu trápi. Dáva si na čas, lebo na náhode, že sa niečo stane nebude, od toho momentu, v ktorom sa nájde ´lipnúť´. Predsa len je východiskom, v procese, s ktorého nevidí ´cestu von´. Predsa mu by asi bolo treba dať šancu prekopať si cestu von.
Antisebavedomie, ktorého prostriedkom je jej nový výraz. Nie je to snáď skrze ten prostriedok, v ktorom on sebavedomie vôbec môže mať!? Chcieť poznať sebavedomie ´bezprostredne´ lebo z vnútra sa ono poznať nedá a dá sa len poznať zvonku. Preto chodí a obychtkáva svoje sebavedomie ako kusy kozmického ´prostredia´. Tak ako keby chodil medzi kusmi vonkajšieho sveta ´kozmu´, do ktorého sa prekopal.
Štruktúra stratenej existencie v kozme zabudol dodať. Stratená existencia je totiž ´širokým pojmom´ Ľuboš, ale ber to tak, že aj keď ten pojem je široký nejde o dojmovú halucináciu. Nepodliehaš dojmu ako podliehaš pojmu, ale? Pojmová štruktúra jazyka, ktorý je systémom? Hovoríme o nejakom ´pojmovo štrukturovanom systéme´? Jazyk ako pojmovo štrukturovaný systém, ktorého systematičnosť sa dá kategoricky rozlišovať?Jazyk, ktorý tento systém tvorí je ´štrukturovaný pojmovo´ má ´pojmovo systemická štruktúru´. To by bol záver štrukturalizmu, alebo teda aspoň nejaký jeho hrubý ´obrys´. V jazyku sa dá opísať, v pojmoch všetko čo dochádza vedomia, alebo všetko, v čom človek k vedomiu dochádza. Na vedomie, v ktorého ´štruktúre´ človek prichádza k slovu, ktoré je vedomím jazyka, lebo je vedomím ´pojmovým´. Sebavedomím ´pojmovým´. Jazyk je štruktúra zostrojená s pojmov,a pojmy sú utvorené zo slov. Presnejšie povedané s ich významov. S pojmových štruktúr významov slov.