V proti prúde proti dobe, ktorá je ako to vysrané lajno
všetko od začiatku čo nie je ja
, ktorého života bytia zmyslom je skulptúra
vedomia, ktorú čas vymlel
ona zubami nechtami chcela zanechať veci, v pokoji karmy
struny
ruiny
rany otvorené
meno do krve zapísané
čas nenahradil spojitosť, v konci seba svojho ja, ktoré je vecou sumy
všetkých indispozícií, ktoré mu dýchali na krk
za tým, ktorým vedomím
aké nie je nič iné než zjavenie
a ty rež hlbšie, rež ako ide tvoj ´meridián´, rež pozdĺž meridiánu
otváraj ranu hlbokú ako bytie
,v roji bytostí, ktoré bzučia
, ktoré ani to smetie, na tvári nevyzerajú po sebe
podľa plánu, ktorého koniec, v konci ja vie, vie ja, v ktorom žne
po mne, mene, hybnosti osudu, ktorého vládu ešte nedomyslel
pekne na dne
na dne pekne
počítaš, s kruhu, ktorého nevýde nikto na žive
do krve, ktorá je zákonom
, ktorá je rukou v ruke studenej zimy
v ruke rukou domoviny