Po nejakom čase som znova nadobudol vedomie. Ľuboš mi tvrdí, že obraz, v ktorom údajne som sa ešte nerozpadol. Nebyť, alebo byť je úplne postrádateľná otázka. Pretože bytie je postrádateľné nemá nebytie o nič väčšiu váhu? To sa musel pýtať niekto kto považoval Zem za ľahkú? Považoval jej ´bytie´ za ľahké preto je neznesiteľná ľahkosť bytia vlastne smrť? Teda nebytie? Alebo nie je nebytie neznesiteľne ľahké?Neznesiteľná ľahkosť bytia, ale čoho? Mňa, alebo Zeme, alebo dokonca kozmu? A má kozmos nejaké bytie? A mám ja nejaké bytie? Bytie, ktoré potrvá takých pár desiatok rokov, ktoré iste nepotrvá večnosť je postrádateľné. Jediné bytie, ktoré by nebolo postrádateľné by bolo bytie, ktoré by trvalo večnosť, ale ako by človek ´pretrval večnosť´? Keď každá chvíľa je človeku dlhá? Každá chvíľa dosť krátka nato aby ju človek dožil dokonca? Aby dokonca dožil život? A potom aký asi život ho čaká po smrti, vo večnosti? Jeden na večné veky, ktoré sa nedajú prežiť na ´sebe´? Keď povie, že duša je menom pre niečo na jeho telo ako keby chcel povedať, že prežíva ´dušu´na tele, ale čo je potom ´telo´, ktoré na je ´ja´? Ovšem ja nie som nič viac ako telo, ale telo? Je snáď telo menej moje ako som ja sám? Čo ja mám, s toho tela, ktoré je mnou samím? Mnou samím je moje telo, ktoré som ja sám? Nie je telo ničím viac ako som ja? Keď povie, že ´ja nie som ničím ako telom´..som, v tom ešte telom o to ja viac? Alebo som o to telo, v ktorom som ´ja´ menej? A nie je telo náhodou vo mne mojím obrazom o sebe samom, v ktorom som zo seba sám je telom?