Žiadna zodpovednosť, ale materiálna a ani evokatívna sila výpovede, ktorú nenájde za horizontom časovým kde sa najskôr nachádza ´mŕtvy človek´. Chcem sa narodiť skôr ako zomriem nemám inej túžby. Analógia každého zmyslu je vedomie ´života´ po smrti pred ňou. Subkultúra, ktorá ide životom, ktorým vzdáva hold tým, ktorí zomrú. Nič sa mu nedostane, ani slova krivdy ani nádeje. Pitvať jazyk? A pre koho, kým, alebo čím otvárať železnú bránu sily železnej vôle. Nervy, ktoré len pnú. Nehynie, a nezahynie na tvar, podobu, lásku, alebo sen, v ktorom ´existuje´ ľudská vidina. Na nič sebe sama človek nie čo je je, ale čo hľadá nenájde nikdy ako som sa ´vyjadril´. Možno som nemal pravdu, ale kto ju má? Ani ja svoju živú mŕtvolu nenachádza aby sa z ňou spojilo v zväzku symbiotickom. Človek áno ten žije, v súlade s prírodou teda zemou, keď sa obráti na prach. Ale žiadny živý človek neži- je v žiadnom súlade zo žiadnou prírodou a nikdy ani nebude. Len mŕtvi sú, v súlade s prírodou teda zemou.