pudový stav myslenia

18. októbra 2015, kristchortura, Nezaradené

Klíčem k osvobození je přítomný okamžik.

Oným uzlom nutnosti, v prítomnosti zaviazaným, ktorý sa zdá byť gordickým? Alebo priam nordickým ? Nič, v oslobodení nebráni viac ako oka-mžik, ktorý sa vracia, ktorý sa ´pripomína´. Ty, ale Ľuboš vravíš, že zabúdať je nemožnosť, že zabudnúť je svojho druhu vylúčené? S tým, že zabudnem sa vylúčim pretože som sa zabudol teda vylúčil, s tým že myslím? Koho myslím tým, že je? Muselo by záležať na tom od koho mám, že myslím? Myslenie je činnosť? Ale pudov ako to nazval Nietzsché. Myslenie je skutočne činnosťou svojho druhu a inštinkt najvyšším druhom inteligencie svojho druhu, ale  pudy, ktoré uvádzajú do chodu myslenie sami o sebe neviem či myslia, každopádne Nietzsché tvrdí, že ´myslenie´ je chovanie pudov voči sebe navzájom, že toto chovanie tvorí ´činnosť´, ktorou, alebo ku ktorej treba myslieť mysliteľa. Načo k tomu ako sa pudy chovajú myslieť mysliteľa, a kto je ten vylúčený tretí ako ty ho nazývaš, ktorý by tu k činnosti pudov, ktoré uvádzajú do chodu myšlienky ešte myslel mysliteľa? Nebolo by to ako myslieť nemysliteľné, a chcieť nechciteľné? Je niečo čoby človek nemohol nechcieť aby nato nestačil? Hovorí, že ovšem, že hovorí, že myslí, že teda je, ale to len tak hovorí, a o myslení to ešte nič nevypovedá. Celá vec vo veci sa má tak, že myslenie, ktoré sa von-koncom nedá obísť tu nikde jednoducho nestojí. Predstava, že môžem ako to popíše vychádzať z myslenia a stavu, v ktorom myslím a potom s toho vchádzať do stavu, v ktorom nemyslím je scestná, lebo myslenie má pod palcom práve pud, a keď už by som hovoril o stavoch tak o pudových stavoch myslenia.