je už od konca krv, ktorú dáva tušiť
v zemi svetoborcov na zemi po krvi cítiť
sama sebou od tela, ktoré drží
po hromade PO hromade
na západe
na východe
slnko padá ako na sklo
pomaly špirálou snov, ktoré nika nevedú
po špirále snov
zemi,v atmosfére pachute s úsmevov, s ktorým sa lúči
v žlči aká mi stúpa do hlavy po noci po akej po hromade
neprichádza v ľade uložená s mlieka odstavená
živá jar jatiek ich masiek,v ktorých ručia
na vypálených sídliskách do DNA zotlených cárov
v dvoch tvárach hrdinov, ktorí si kúšu jazyky
akí si kúšu do jazykov, v ich chvostoch skracujúce historické udalosti
v atmosfére čo žičia chtivosťou opomenutia
v chtivosti tohto opomenutia, ktorého sa nedovolajú do zabudnutia
aké si žiada ako obeť ďalšieho nikoho každého čo za ním nosí drevo do lesa v plameňoch