smiešne aká je ľudská hlúposť vynaliezavá
a načo všetko ešte neprišla
nato aby dokázala aká je hlúpa aká hlúpa vraj nie je
od toho
aké predpoklady, v koncoch, ktorých základy sa zosunuli
na vedomie čo nestálo za tú ideu
ako absolútne nič za všetkým za ktorým ´treba hľadať´
podobne koreňu všetkého zla, ktorý treba obhrýzať
a v izbe, v ktorej páli listy
chodiť košatým sadom ružových hodín
aké drieme a v duši jej prechádza čas
lebo ani s toho si nič nerobí ani s toho nemá čo presne chcela
lebo sama nevedela presne čo by len nechcela od svojho tela
elementov, ktoré sa hrajú z jej myšlienkami, v poradí akého opis
znázorňuje formou klínopisu
v jej hypnotickom rozvedení vedomia do všetkých kóanov
o sadistickom dedovi s kopca, s ktorým ide to deto
na lámaní srdca to pritom nemení nič čoby chcel
v ružových okuliaroch svojho ducha vidieť ako nato
podľa možných vykalkulovaných svitov mesiaca
moment neprekvapenia sa
dostavil ako vrah
vrah, ktorého smiech
ho prezrádza
a semeno dobré od kosti ho privedie k rozumu
sebou samým, ktorým nevládne na karmu
všetkého posledne čo zabudol prv
obojpohlavnej duše akú otykoval
svojím ty a ten čo zvolal na seba elementy skutočnosti
za pohľad do prázdna, v ktorom sa do DNA mení zem
čím takým ako vyššia autorita a stereotyp fundamentu ako experimentu
na entu, v ktorou s tou počíta
nie na entu, lebo v tej sa prepočíta
ale isto mu to niečo povie viac menej
viac menej ako chce, ako myslí ako vie