Realita, ktorá je daná je jediná. Reálne sa o delení dá hovoriť až na stupni afektu. Afekt môže rozdeľovať. Afekt rozdeľuje vedomie. Afekt rozdeľuje históriu. Keď je história vedením o jazyku aj povedzme, ktoré sa skracuje ´v afekte´. Jazyk sa vyjadruje v protiklade, lebo protiklad je procesom ´vyjadreným´.
V protiklade je v apriori, lebo ´vyjadruje´ proces svojho vedenia, v skratke, ktorá je voči histórii vzatá za slovo. Slovo sa nedá myslieť ináč ako jedno, ale každé jedno slovo neexistuje. Slovo jedno o sebe nemá nikto. Každé jedno slovo je aj istota, ktorá je bezprostredná. Vyvodzuje s toho moc, ktorú v afekte má. Moc je afektom, ktorý je jedným slovom opisovaný v druhom rade. Každý afetkt opisuje, ale aj opomíňa. Samostante človek zabúda, ale nežije, v tele aké má od prírody, ktorú si vedomie drží od seba. Kde je teda moje ´ja v tele, alebo vo vedomí? Kde je moje ja, ktoré si ako vedomie drží od tela, v ktorom nie je ´vonkajší svet´, ktorý je inde?