večnosť mi kýve
stavba života je táto veža zo slonoviny
v hlave samé piliny
v jej úsmeve sa zatriaslo moje slovo
skrze oči sa potiahlo
všetko šedým filmom
umelé múzy aké vzali za svoje
city čo ďalej cvakali
na mňa ako smrtky zuby
tichá voda brehy lesa myje
zmije syčia ako o život
nikto nikde, ale nepríde mi vhod
po smrti čo koluje v žilách tuhých
tento paradox
mentality moderného človeka
v truhle materiality
vo vate sterility
a štáte nutného zla
ekonomického konca človeka