Pre Herdera kľúčom k tomuto “stávaniu sa” – pomocníkom pri osobnom rozvoji – je reč. Reč bola prirodzene vyvinutá skupinou pre odovzdávanie svojej kultúrnej podstaty. Reč môže určovať myslenie alebo správanie a jazykové návyky v skupinách môžu prikláňať jej členov k určitým možnostiam pri výklade. Rečové návyky v rodinách alebo národoch teda neprenášajú iba faktické informácie o okolitom svete svojim nasledovníkom, ale aj hodnoty a vnímanie sveta. Užitočným príkladom môže byť skutočnosť, že všetky európske jazyky majú slovo pre “lásku” a pojem “romantickej lásky.” Slovo a pojem, ktorý je ním popísaný sa vynoril z pevného a jasne európskeho hodnotového súboru a svetonázoru. Naproti tomu, japonský národ až do 19. storočia, kedy k nemu dorazil globalistický projekt, nepoznal slovo “láska”, ani nič, čo by sa aspoň vzdialene blížilo kultúrnemu pojmu či chápaniu romantickej lásky. Až keď boli západné romány preložené do japončiny a tak zaviedli mnoho európskych pojmov, boli Japonci nútení fonetizovať slovo ako ra-bu. Veľavravné je, že aj naďalej sa používa veľmi zriedka a samotný pojem, ako existuje v Japonsku, by bol sotva pochopený Európanom.