súveké vzdialené spomienky
na svoj čas
medzi rečou, ktorý sa pustí ako očko
zrniečko piesku v nekonečnom láne kozmu
hľadá svoju pustinu kde by mohlo zaviaznúť
jeden živel nestačí na vedomie si vziať
ruku prikladať na studené čelo
má sa mať do budúcna
bez svojho mena
na konci
do stratena
Zimy
v
kostiach
nebožtíka