Odchádzam v minulosti sa strácam ja.
Nekonečno sa blíži.
Je v koži, ktorú si uži.
Nič mi nie je až na smrť.
Smrť mi je onou osou.
V záležitostiach bez slov
čo vypovie na koberčeku
na štyroch
v končekoch prstov na štyroch
, ktorých žije
z dychu jej, zo stopy čo špinou sa potí
vo všetkých jazykoch
existuje iba jedna reč
v každej reči
iba jedným jazykom vládne
odsúdený na moment v uchomihu
naďalej koná za predpokladu, že táto kamenná Zem
mu uhne z pod nôh
sebou dokonale ako sám ani nehne na DNE pokrčí rámom
v konečnom dôsledku
sa kruhom pripomenie
v prostriedku pomyselnom aký stratil
na neuralgickom bode
do akého sa nechal počuť ´vrieskať´ pomaly, ale iste
…já, já, já, já
mája, nadjá, mája
moja kopa hnoja
celý tento svet