bez znakov aké by povedali
všetko za mňa
v mojich slovách
už necítim
ani jednu myšlienku
zo súcitu blahobytu
ako známku života
v hladomorni
pálim svoje prsty na popol
z neho, ale fénix nebude
vstávať ako tieň
nebezpečnej ženy
čo večne sa vracia
k sebe bez seba
odvracia moju však pozornosť
na zášť
čo zdiera z kosti a ciev a všetkého čo nemá
na očiach ako slepé vedomie
v tejto kondícii
ako neporiadok
duševných mdlôb
bez tváre aká sa dole schodmi kotúľa
bez tváre motýľa
v prachu prešľapaného
jeho klince stoja v pozore
rovnováhy
ale rieka nemá dve brehy