To learn to die is to learn to let the motives for hope die without letting hope die.
Nemám motívy a žijem.
Máš motívy nato aby si umieral? Čo presne znamená žiť iné ako umierať?
Nádej na smrť zomiera posledná z posledných. Kto si zač?
Zomrieť znamená asi toľko čo žiť. S vedomím ničoty do krve. Uvedomila sa do krve. Bytie je pre Čiorana fenomén obludných rozmerov. Bytie je kolosálne. Čas požiera svoje deti s ich vedomím. Pravda je podaná ako ohlušujúca bolesť. Čím si a kto si zač ? Slovo ti prešlo medzi prstami. Preto sa pýta, že či je samým sebou kto vie svoje o bytí sebou na truc. Hodiny smrti sú, ale tiché. A ich čas ešte nevypršal.
Slovo prešlo cez rozum, ktoré, ale nevie, lebo nepadlo na úrodnú Zem.
Územie okupované. Sám sedí v sebe. Ďaleko je svet ´javou´. Aká je tou pravou rukou do masturbovania? Zem, ktorá sa vzďaľuje ako ´realita´. Nemá logiku sa chovať ako ty. Tvoje chovanie nie je logické. Nie je, lebo je symbolické. Aj ceny bývajú symbolické. Tak napríklad ´život zvieraťa´ na jatky odsúdeného má pre človeka symbolickú cenu. To znamená takú, ktorá neexistuje, lebo nie je dosť ´veľká´.
Chce hovoriť, ale nevie o čom. Je sám, v láske je sám. Opakom života a nezdaru je žiarivý príklad ´nadbytku´. Otázne je, že či tvoril hlad, alebo nadbytok. Hlad po čom? A nadbytok? Život je nadbytkom? Je život zbytočným luxusom? S vkusom , ktorý najradšej nič nehovorí, ale mňa smiech po sebe prešiel. Stúpam teda do hôr. Beriem sa s každou nohou za každou nohou.
Za každú symbolickú cenu. Vstupujem do života po smrti. Telesne neprítomný. Strach sa mi javí. Evokuje symboly. Hory stoja v rade. Každá je sama sebou. Som obludou v druhovom predpoklade. Negativita je číra. Azurová samota, ktorá mi pripomína v mieste zabudnutia aj splín. Chcem povedať jedno, ale hovorím druhé. Boj s veternými splínmi na seba nenechal večne čakať. Moje slová bez zmyslu slov. Iba zvuky, ktoré tlmia bolesť bez citu. Obávam sa vraždy, ale zabíjanie je ľudské. Zabíjanie je ľudské. Som podmienený žiť. Nič na tom nie je, ale nemôžem ináč lebo nemám motívy. Dlhšie už život neznesiem. Neznesiem holý fakt, že existujem, ale že nie som.
Napokon sa ďalšia kapitola volá
SkonZen,ktorý je miestom pred a po. Predstava snáď musela vzísť z toho, že ´peklo´ je miestom ´po´ živote. A snáď nebo je miestom tiež po živote. Niekto medzi tým je niečo, ale viac-menej. Moment narodenia. Prenesený význam slov, ktoré nepočujem. Slová, ktoré nemám. Načo mi existovať bez slov? A napriek tomu sa všetkým vždy zdá, že ľudský život si vyžaduje komentár. Všetci sa chcú nie len vidieť, ale aj počuť ako sú ´o sebe´. O sebe dôležití. Všetci si nechcú nechať nič samé od seba. Nič ako samé od seba, ale nejestvuje.
Život, ktorý sa zdá byť nemožný. Nie je všetko ako sa zdá. Ale nemožné je toho dosť. Hlavne na zamyslenie ako absurdita. Nárok na omnipotenciu. Sám pred sebou sa nehanbím. Nie je zač. Pretvárka, ktorá sa ´deje´. Na očiach seba samého. Krôčik od priepasti.
Dole sa dívam do Zeme, v ktorej si nechám čas. Do budúcna.
Keď hovorím o spokojnosti vôbec s niečím tak asi nemám na mysli vkus, ktorý nehovorí nič. Ako asi ani ja nie, lebo ani sám si nič nehovorím. Pýtam sa teda na hodnoty. Aké hodnoty vyznávam a aké zaznávam. A neviem, lebo všetko je so mnou zlé. Každú hodnotu som buď obrátil proti sebe, alebo si vzal ako príklad.