Krv hrdzavie
smrť mladšia už nebude
za humnom v hudbe bez budúcnosti
myslíme vo veci naších vecí vecí
v podobe aká nemá údy
z piesku vedomia hrady ružové
s krídlami ducha čo meravé sú
a s davom v jeho slabožškom tieni
zvíja sa do kĺbka nervov a s celou mocou
z vôli bojuje na kraji priepasti mentálnej entropie
čo sluje chaosom
taká jej je automata mološškej abstrakcie svojho druhu schopnosti
s akou od pravdy nemá ďalej ako život do smrti
od bolesti z nevedomia
vedomia melanchólie tejto štítivosti štítu čistého štítenia sa
pod hmýrením sa červou nad jeho hrobom
dav si ohaví
a musí sa cez sklo ako žiletka
vidieť javiť skrze význam a význam
stromu na kríži dole hlavou
vysiaceho za nohy
pod
nikdy
nevednúcimi
kvetmi