V poslednom celku Vie, že odídem sú básne ťaživejšie, smutnejšie a Lukáčová používa viac technických výrazov, ktoré sú z toho „nášho“ urbanistického a pretechnizovaného sveta. Tento svet akoby na prírodu zabudol. Nastáva väčší kontrast medzi prírodou a mestom, lesom a urbanizmom, prirodzenosťou a kultúrou. Hnusom a skazenosťou mesta vyjadruje krásu a čistotu lesa. Vo svojej alegorickosti les vie, že sa od neho ľudstvo odtrhlo a odchádza.