smiech zoči smiech voči smiechu
na háku chrbtovej kosti
zo slabosti sa nehnevaj na oči
čo ťa vedú k rozumu
sebavedomia/ ono/logiky
tlačí na dušu vyhladenú
za ticha bez slova
umieram teda som
chronológia
tlačí príze/mné bytie
od Zeme
vedenej ako pre/smiech/ v inventári ľudského
balastu determinovaného
studeného kozmu
ten vezme ťa na cestu
a múry ťa povedú až na sám koniec hory v hĺbke
slova aké nebude ti jedno
na samom konci koncov
od predchodcov živých rituálov pomazania
do masiek belošiek ich škrabošiek
na liek bez obáv ako škrtič matriošiek
zabudnutých napnutých strún nervov
ich v posledných z posledných zákutí
všetkých myslí hnutí
pomalých ako sama energia
spaľujúca tieto horizonty
v bahne prastarobylej rasy