Je pre mňa takmer nepochopiteľné, že dokonca aj inteligentný človek dokáže stále veriť v človeka a jeho demokratickú väčšinu, navzdory všetkým dôkazom a neprestajne kráčať hlavou proti múru. Ako je možné, že ani on nedokáže v tejto situácii priznať, že človek prežije už len vtedy, (keďže príroda ho už ďalej krotiť nedokáže) keď mu disciplína, zákazy, donucovanie a utláčanie iného človeka s jasnou mysľou, zabránia oddávať sa svojim sebadeštruktívnym impulzom a páchať samovraždu? Ako môže aj naďalej ospravedlňovať demokraciu? Je možné, že ešte stále nevidí, že pokiaľ sa človek a západná kultúra nenaučia pokore a nepoklonia sa poriadne hlboko, dovtedy bude zaručene, bez ohľadu na to, koľko krát zmení druh chemikálií, či metódy výroby energie, pokračovať drancovanie a vymetanie Zeme, až pokiaľ z nej nezostanú len ohlodané kosti? Ako je možné, že si nedokáže uvedomiť, že pokiaľ sa aj naďalej budeme držať myšlienky, že človek je pánom prírody a že ľudský život je najvyššou hodnotou, tak jedine čo nám zostane bude priama cesta do čiernej diery vyhynutia? Ako môže byť niekto taký šialený a myslieť si, že bez ohľadu na to koľko nás je, má ľudský život neustále rovnáku cenu a ľudstvo samotné rovnaké správanie? Podľa mňa je očividné, že vždy keď sa narodí dalšie dieťa, cena každého človeka na svete sa nepatrne zníži. Taktiež mi pripadá nepochybné, že správanie ľudstva v časoch populačnej explózie sa značne líši od toho, kedy bol človek ešte len riedko roztrúseným a vznešeným druhom. (Linkola, 2004)