Sýkorky, švitorky,
naši zimní hostia,
od lesa priletia,
na zrnkách sa hostia.
Hostia sa, švitoria –
Tá ich vtáčia vrava
rozlieha sa dvorom,
do srdca sa vkráda.
Do srdca vstupuje
ako jari pieseň,
zaháňa preč smútok
aj hmly sivú tieseň.
Švitoria sýkorky,
semienka zobkajú –
Každý deň veselé
divadielko hrajú…
Hostinku zahrajú,
frnk – a už ich niet!
Kedyže priletia?
K raňajkám? Na obed?
V čase tuhej zimy
čakám ich každý deň –
Sypem žírne zrnká,
Chystám im poživeň.
Sýkorky – švitorky,
uzlíčky života,
napriek krutej zime
radosť z vás kolotá.
Sýkorky – švitorky,
prilietajte znova,
kým sa nepominie
bielo-sivá zima!
Kým sa nerozvijú
lesy, vinohrady,
kým sa nedočkáme
novej sviežej jari.