jedným dychom
za dva krát
počúva na slovo
od slova čo snová
v podobe bez myšlienky
úsmevu obživa na krivo
Kozmická nuda
na neho šitá búda
z pod zuba nádeje per sonare
supernova na reťazi
vo vate ako uliate humanite
padne jej telo
zlomia sa väzy
hovorí z duše
les mlčí na výši
s vetrom o preteky
chladný spánok smrti
nedáva záruky
zotlených kostí za znaky
ich záhyby
prekladá do reči afektov
zapadá jeseň ladom
ošľahané mrazom potupy
už zlietajú sa supy
na pozadia; sú ozmyslené
vôle aké majú osudy
jej fantázie
kým sa stopy
pravouhlé rúcajúcich sa budov
mantinelov ani z ďaleka
nenájdu….