Na duši tela je pokladaná rana
na tele je rana ducha
ktorý krváca keď ho otvoríme
držíme sa minulosti ako pevných opratí
neserieme si strachom ďalej do gatí.
Korene nás do Zeme volajú
hlbšie než mŕtvych ozveny.
Zuby v nádeji deja vú uložené
do rakve matky po dieťati
už zubatá upratá jeho zvratky.
Pozrime čo máme za vnútro
aby nás pýcha zviedla
na ťažkých vichroch násilia.
Zlovestný hnev rozzúrený za oponou
žitia putuje k dárcovi vedomia.
Pán a pani Kvík-Kvágoví
vie sa, že sa vám zachránili životy
v schránke bez seba
a rukavica S-O-S od srdca
hodená vám na kolená
svedčí o tom, že nie ste
len tým čisto čierno melancholickým
bordeľom, ktorý sa ťahal zimou duše
nespokojnosti ako sopeľ.
Keď vám teda stojím v ceste
buďte tak láskaví zhodte ten stĺp
keď nebude ma nikde, všetci sa niekde podejete.