Principiálne neexistuje spoločenský systém, alebo aspoň doteraz takého nebolo, v ktorom by klamstvo nebolo súčasťou súborných procesov; hlavne sa klame o skutočných pohnútkach konania – ako jednotlivcov, tak aj skupín – v oblasti ekonomiky, politiky, vo vzťahoch vnútorných aj medzištátnych. Napriek tomu výskyt klamstva v spoločenských procesoch asi nikde nedosahuje také rozmery ako v centralistickom systéme, hlavne keď sa realizuje s najvyššou, bezohľadnou dôslednosťou. Akákoľvek spontánnosť ľudských reakcií sa likviduje a jej miesto zaujímajú reakcie organizované, čiže prikazované mocou. Spoločnosť je povinná reagovať na každý prebiehajúci jav iba jediným spôsobom, podľa predpokladu teórie – a ona tak aj skutočne reaguje; organizované, a teda vopred naplánované a nanútené sú dokonca aj také druhy skupinového správania, ktoré v starom spoločenskom systéme sú prejavom absolútnej spontánnosti (napríklad pouličné manifestácie); v takejto situácii sa verejná mienka, stanúc sa ozvenou a totálne pasívnym odrazom konania a mienky moci, premieňa na čistú fikciu.