Každé slovko, ktoré vypúšťaš z úst
je ako prístav nádeje.
Tu kde všetko chce čas aký zmysel životu
dáva.
Stačí sa pozrieť tak málo ucítiť na svojej koži
v oáze bytia súceho, brehu druhého
na akom len hlbočina zeje.
Smiech cez slzy
a slzy cez smiech.
V objatí so svojím tieňom.
Strom poznania stojí nepoznaný napokon.
Skon príde na všetko živé.
Bolesť vezme údelu dych.