národný satanista

..sebaurčenie, sebaoslobodenie. Vykúpenie, verva Vejva. Už len taká bejba. A možnosť  sa identifikovať, s názorom.

HNeď aby sa nepovedalo. Všetko možné, lebo je mu ´dané´. Myslieť ´seba´, v každom okamihu, ktorý len sa ho dotýka ako každý ´jeden´. Jedného dňa,v ktorom mu dôjde,  že nie je ani ani jeden. Ani jeden z dvoch, ktorý stoja na stranách; jeden materialista a  druhý snáď humanista, alebo taký, ktorý sa konaním chce ´zbavovať vecí´. Pomyslenie na čokoľvek ma napĺňa ´nedôverou´,v čokoľvek, v každej myšlienke. Každá moc, v každom okamihu vyvodzuje svoju poslednú konsekvenciu,  v ktorej je každá myšlienka, ktorá si chodí kedy chce. A potom o akom zákone sa teda bavíme?

Neexistuje zákon, lebo po prvé neexistuje ´pravda´, po druhé neexistuje ´vedomie´, po tretie neexistuje ´moc´, v ktorej by sa človek ´skoncentroval´. Moc byť či nebyť, alebo ako si to jeden predstavoval keď sa rozdelil medzi dvoma? S každého dňa, v ktorom prišlo na koniec človeka. Na koniec človeka, ktorý nie je spokojný zo svetom, v jeho poslednej ´forme´. Preto, že predpokladá, že každá moc vyvodzuje svoju poslednú konsekvenciu a to formou ´excesu´. Exces, v ktorého ozmysľovaní sa čas kráti, v nadbytku ´života´, ktorý zabíja ´život´. Keď to dokáže vysloviť,v predmete, v ktorého forme sa  mu stáva.., že prichádza do kontaktu z realitou. To je práve to, že je odtrhnutý od reality, že z ňou nemá kontakt…, že je ´uplne´ inde. Ale kde je realita, kde je život, ktorý by mohol byť aj inde!?  A

v takto pojatom zmysle, v ktorom sa ´život´, ktorý príde na vedomie ´stane´… život, ktorý príde na vedomie sa ´stane´…teda čo mne prišlo na vedomie sa stalo. Bez vedomia nejakého by sa stať nestalo nič, lebo iba preto, že človek ´vie o sebe´ ešte neznamená, že vie o tom, žeby bol aj niekto iný ako on sám. Keď viem o ´sebe´ môže to znamenať, že viem  >

..ako zabil spýtal sa jej? Čo vôbec trepeš ty jedna nedopečená hus?

A na tom sa nič nemení, že sa vec dáva do pohybu. Ale keď sa vec dáva do pohybu tak jedine vec v tej veci, v ktorej sa príde nato, že kontakt z realitou nie je ´vylúčený´. Ale čo je ´kontakt z realitou´

? Kontakt s realitou to môže znamenať, že človek je s ňou v kontakte aj skrze ´oči´? Že každá realita, ktorá sa dáva,v ktorej je pohyb je realitou aj skrze ´očný kontakt´, že je realitou skrze ´videnie´, že je realitou skrze ´ vedenie´, ´počúvanie´, ´myslenie´, ´cítenie´. V konečnom dôsledku je realita aj to, že sa človek ´dotýka niečoho/niekoho v myšlienkach.´ Že sa človek dotýka, v myšlienkach niekoho, s kým je povedzme, v kontakte, keď je realita´tým kontaktným priestorom´

-inšpirácia do života,v ktorom sa nerozhoduje, v ktorom nie je smrť rozhodujúca, ktorý je v skutočnosti ´ireálny´. Nevedomí do tej miery, že sa človek vracia späť do svojich problémov, do svojho života ´bytie´, ktorého rezonuje, s vedomím, v ktorom sa ´rozlieha´, že prichádza, k slovu; bez pochyby, lebo sa nevie ovládať,v celku ´bytia´,v  ktorom dokáže existovať, v ktorom si ju chváli nakoniec, že ju považuje si za ´zmysel´ života. Považuje si ju a za svoju, za svoje sa musí dokazovať ´myšlienky´, od ktorých dáva ruky preč aby nebol, v kontakte s realitou, v ktorej sa vidí-nevidí. Bytie, alebo nebytie, v ktorého účasti sa koncentruje, v ktorého neúčasti sa ´nachádza´. Na všetky možné okamihy,v akých si doberá stránky ´svetlého ja´. ´Ja´ v plnom svetle ´duševného hospodárstva´. V istom momente sa, ale celé dlhé -predlhé vedomie celku na niečom zlomí. Podstúpi preto utrpenie, v ktorom je rutinér. Chce svet vidieť s čo možno najbližšej vzdialenosti. V každom mrejúcom a omračujúcom ´stupni vedomia´ seba. Tak jedine dokáže vystúpiť po stupňoch ´vedomia ´seba´,v ktorých sa vraj nedá ísť ani hore a ani dole. Ale sám spochybňuje, žeby skutočnosť nebola takéhoto charakteru. Žeby skutočnosť nebola takéhoto charakteru, v skutočnosti, žeby nebola ´vôľa k moci´.