Založ si blog

najstaršie remeslo muža; exterminátor; gesto memento mori

..keď sa povie najstaršie remeslo tak sa zvyčajné myslí byť ´cundrou´…ale skutočnosť je skôr taká, že najstarším remeslom ženy je byť matkou a najstarším remeslom muža je byť bojovníkom. Je viesť vojnu možno, ale s kým? Nie zo sebou tak náhodou? Vedie človek vojnu medzi sebou? Medzi svojimi ´ja´? Medzi egom a alter egom? Medzi životom a smrťou? Začiatkom a koncom? Mojím remeslom je byť vo vojne to je sebou samé dané, ale ťažko povedať. Remeslo má zlaté dno a preto ako cundra má zlaté dno tak aj remeslo vojny má zlaté dno.

Treba ceriť zuby na každý okamih, ktorý nepovšimnutý prejde.. o všetkom rozhodne až pitva, ktorou sa neskončí jedno trápenie pre peniaze. V modernej do-be je snáď najstarším remeslom muža zarábanie peňazí. Tak ako cundra zarába peniaze cez svoje telo tak muž zarába peniaze cez to svoje.

A cez remeslo, ktoré má zlaté DNO prichádza k sebe posledný s posledných. Jeho reč tvorí samotný okraj bytia v prítomnosti, ktoré je celistvé. Stádo, ktoré budí dojem, lebo je v do-be, ktorá se-be vlastná. Stromy, lesy, lúky sa pozerajú na človeka na odpis. Systém je pretvárkou. Nietzsché vraví, že neverí ´všetkým systematikom vedenia´. Neverí tým, ktorí systematizovali celé okruhy vedenia. Načo vedenie systematizovať keď ide o vedenie chorého sveta?  Načo systematizovať logiku, ktorá sa obracia proti sebe v každom či na každom stupni vedomia?  Preto, že je mladosť ženská, že jej charakter je charakterom ´ženskosti´, že je v podvedomí o zmysle ešte na prvom mieste a zo zvyku, že teóriu systému pokladá za logiku sa chce ´orientovať´ v pojmoch vo všetkých pojmoch filozofie, ktoré chce systematicky podať podľa postupnosti. Postupnosť, v ktorej vykazuje, že najstarším remeslom muža je myslieť? Je opica snáď v podobe človeka zrodená nato aby myslela? Aby myslela na zadné nohy na ktoré sa má postaviť? Z definície bytia vyplíva, že život človeka je len koeexistenciou, že by mal byť koexistenciou. V tom, že človek nemá byť nad osudy iného druhu je nutné predpokladať, že človek by nemal sám seba stavať vyššie nad osudy ostatného sveta. Človek by sa mal prispôsobiť, alebo adaptovať tak aby neškodil aby ostatným druhom ako ten najzaostalejší druh škodil čo najmenej!! Človek je totiž zaostalým druhom par excellence, ktorý zobral ´vývoj´na vlastné ramená, ktorý na seba vzal zodpovednosť nie len za vývoj svojho druhu-teda ´ľudstva´, ale za celú ´biosféru´. Problémom je, že človek v celku biosféry predstavuje len kameň úrazu a nič nad to.

Ľudstvo ako celok ako píše Nietzsché nepredstavuje pokrok,nepredstavuje posun, nepredstavuje nič. Napriek tomu sa vždy operuje s pojmom ´ľudstvo svojho druhu´ a ´človek´, ktorý sa ´vydelil s prírody´.., ale problém je, že človek sa s prírody nevydelil, že človek vydeľuje prírodu zo seba. Človek zo seba prírodu vydeľuje a exterminuje prírodu. Človek je prírodným exterminátorom par excellence. Človek exterminuje  v prírode všetko. Je masovým exterminátorom všetkého čo žije. Či už ide o stromy, zvieratá, vzduch, vodu, svetlo, čas, vedomie, seba, boha, života. Človek exterminoval úplne všetko vždy a všade. Neostal po ňom nikdy nikde na kameni úrazu, ktorým je kameň. Všetko čo naopak sa mu ´podarilo´ vybudovať je jedným megalopolitickým masívnym monumentom tejto totálnej exterminácie. Keď sa človek prejde po nejakom ´veľkom meste´/aj keď žiadne mesto nie je veľké v pravom zmysle slova/ tak vidí všade duch exterminácie. či sú to odporné ´mrakodrapy´, alebo kolosálne pyramídy, alebo odpudzujúce kostoly, alebo iné ´monumenty´, to všetko je dokladom toho čo zničil, čo zrovnal zo zemou, čo mu padlo za obeť, čo skončilo v jeho odporných paprčiach. Všetky cesty, ktoré sa rútia lesmi, všetky mosty, priehrady, ktoré zničili krásy prírody, všetky ´hrady a zámky´, ktoré pripomínajú horor jeho existencie na zemi, ktorú obracia na svoj prach. Všetko obracia na prach čoho sa len dotkne. Čoho sa dotkne to ľahá popolom. Žijeme, ale v ´ére rozkvetu človeka´ a je to skutočne vidieť, lebo na druhej strane masívne a nebývalou rýchlosťou mrie všetko živé dookola. Človek skutočne žiari, dnešná doba mu praje. Umiera všetko čo doteraz ešte koeexistovalo s jeho ´šialenstvom´ ..-druhy vymierajú masívne a bezprecedentnou rýchlosťou a tempom. Človek je na zemi úplným pánom. Nikto nevie či od prírody je tu pánom, ale samotnej prírode ukazuje, že kto je ´tu´ pánom na sto percent. Prírodu nešetri ani za nič na svete pre neho príroda neznamená nič. Niet takých peňazí, ktoré by ju vykúpili z jeho poddanstva. Uhrančivý človek, ktorý je citlivý na seba, ktorý je v precitlivelosti k sebe jedným z iných, ale ktorý je mimo seba len jedným z druhých si dá rady zo všetkým do čoho sa pustí ako do prírody za šťastím, ktorého nikdy nemá dosť. Nemá dosť prírody, nemá dosť seba, nemá dosť ničoty, ktorá je vedomím ´zániku´, ktorého je svedkom. Nietzsché povie, že dokonalosť neznesie svedkov. Svedkov za koho ich máš? Svedkovia za koho ich máš? Ženské pirane, ktoré ťa obžerú na kosť, ktoré tvoju lebku objedia do holej kosti. Preto sú kosťami, že človeka zožerú na kosť, že ich hrdá ´ženskosť´ myslieť bude seba samú sebou sama tebou od prírody.

 

Neexistujem pre teba na svete, na majle, na FB, na VB, ani na mysli, na duchu, na tele na sexe, na práškoch, na hráškoch na pesticídoch, na herbicídoch, na očiach, a  na Slovensku, na Amerike, na parazitoch, na ihlách, na nitiach. Všetko čo s teba kedy vyšlo v súvislosti zo mnou bolo odkázané na vzťahy, ktoré nemám, ktoré nie sú moje vzťahy, ktorá mi sú cudzie ako tie skúsenosti životné mi boli celý život cudzie. Vedomie však toho, že niečo ti je cudzie, že tie vzťahy sú ti cudzie, že tie myšlienky sú ti cudzie, že slová a reči, a vôbec, že sebe si sám cudzí, že si všetko čo ti je cudzie, že nato cudzie si ešte odkázaný, že vieš, že čo cudzie: cudzie vzťahy, ktoré sú maskou humanity, ktorá je diablom. Humanita, ktorá je diablom v boji s prírodou, ktorá nie je ešte odcudzením sa samej sebe, lebo ešte nemá ´logos´, alebo kairos, keď v tej chvíli v ktorej je uväzuje si slučku nutnosti na krk aby sa ocitol v tom, že ktorom okamihu chce aby sa mu myseľ transmisia, ktorou je dostala na vrchol hory, ktorý je hore pádom dosiahnutý, keď mu padá hrebienok sánky slávy bytia človeka ´otvorenej papule´ absolútnej nepríčetnosti v sebezáchove o ktorú sa neprosí lebo vôľa k moci si diktuje podmienky, lebo vôľa k moci je nie patologickým rysom spoločnosti, ktorá je ako človek nezamestnaná. Samá karma aby sa človek nezabudol zobudiť zo svojho sna, v ktorom sa opakuje tragédia z detstva večne dokola, ktorom sa myseľ v priepasti za oponou sťahuje aby po ňom neostalo za veľa málo za málo muziky veľa, preveľa peňazí, ktorými ho chce zasypať do hrobu ako bozkami na rozlúčku, ktorou bude, že mu odkopne hlavu do smetnej bedne.

Vieš, že vo dne na mne nezáleží, že horor existencie sa nekončí, ale že sa práve začína, že celé univerzum je penzum práce, ktorú vyprázdňuje čas do dna ako fľašu vedomia svojho bytia na ktoré je už neskoro. Obzerajúc sa na moment, v moment, v ktorom sa mení z ducha tela na hmotu telesnú substanciu čo prichádza o rozum, v ktorom je pomerne dosť nezmyslov. Všetkého veľa škodí ako zmyslov tak aj nezmyslov, ale preto, že sa riadiť samým sebou neznamená nič sa maska všetkého humanity diabla smeje tak ako sa nesmial ešte žiadny človek, ktorý je humanitou a ktorému humanita vliezla do gágora. Humanita mu totiž vliezla do gágora je vlezlým hadom, ktorého sa nepodarilo dobrať spomienkou na raj, ktorého si nemal pripomínať na hviezde čo studená je ako kostra v truhle, ktorá bohate stačí červom v smole, ktorých šťastím je, že predsa len pretrvali nejaké to tisícročie, že predsa len prekonali nejakého toho diabla, ktorý šepkal, že ´boh existuje´, ale preto, že taká potreba akú mu hučal do v takom zmysle, v akom sa nechal počuť neexistuje tak sa musel vziať a spáchať na sebe hrdelný zločin. Vedel predsa, že čo dobro a zlo je, že sa v Európe vie, že čomu sa ten had, ktorý mu vliezol do gágora sľúbil učiť sa a učiť a učiť sa ´zlu poznania´.Lebo každý kto samého seba poznáva v seba nutne prestáva veriť aspoň pokiaľ ide o to, že nuž mu ide o ľudské ´záležitosti´, že v týchto záležitostiach človeka sa ´nachádza´, že je výzvou pre človeka smrť, s ktorej sa mu smeje, že je výzvou pre človeka ´humanita´ za , ktorej ´masku vývoja na seba berie´. Na seba berie, lebo jeho ja je jeho maskou, ktorá je jeho posledným útočiskom, za ktorým už sa rozprestierajú hranice jej nôh, rúk, očí, tvarou, farieb a orgánov, jej špičiek, myšlienok, svalov a zubov, v ktorých neguje svetovládu delíria v inkrementoch moci. Nie nie exkrementoch moci, ktorý mi sú ľudia na tejto zemi, ale inkrementoch, ktorými sú moci boja proti prírode, ktorý zvádzajú statočne.

Netreba lamentovať nad rozliatým slnkom nad slzavým údolím prachu a exaltácie. Stačí vytočiť číslo nula na, ktoré sa príde. Si ako spoločenská jednotka. Porúchaná jednotka, ktorá je spoločenským nepriateľom číslo dva. Keď je jednotka číslom dva sa ťažko dá povedať, že o koho presne ide, že o koho presne nejde,ale povedzme, že ide o každého a o nikoho, v ktorom sa mu dostáva ponaučenie.Ja ťa poučím ty jeden pepík priglupavý. Aby sa dalo ľahšie pri pitve určiť kde som ti odfajčil hlavu tak sa presne na mieste kde ti ju našijem nechám vziať za slovo. Presne na mieste kde som na teba našil tvoju durnú hlavu. Aby sa ti vajca zdurili a aby tvoj obraz kokota vysel nad svetom ako Damoklov meč. Aby vysel ako mee, mee, mee, mee, meeč. Meč na ovce ako si ty. Súdruh spoločenský systém súdruh udavač, ktorý udáva kvalitu ´produktu´. Vedľajšieho produktu vôle k moci peňazí ako sebazáchova pre krajiny rozvojového impéria, ktoré je furt pod palcom západu, alebo iných.

xx

Ani sa nenazdáš a bude po živote. Mienka ako jedna smrť. Nikto predsa si život nevymodlil. Nemyslel na nič, s čoho by sa nenarodil. Eventualita karmy?Eventualita karmy v logu?Kto mi usiluje o sebazáchovu?Pán Nietzsché nerozčuľujte sa, ale zachránili vám život. Od toho života od, ktorého sa nevie odtrhnúť ako od reality preto, že s tejto reality ani tak ako tak živý nevýde. Bytie, ktorého koniec ho bude stáť ´holý život´. Ecce homo. Ako koho. Ecce homo to darmo opakovať ´karmu´. Sa vyslovene Ľuboš vyjadril na téma ´genealógie morálky´. Tento imperatív, ktorým má byť pri zmysloch jeden človek sa nezdá ako kauzálne vyvodzovaný qua aqua demenciu, qua aqua aroganciu dnešných ľudí, ktorí si uzurpovali ´postavenie´ v spoločenskom systéme, ktorí ďalej pokračujú vo svojich ´výrazoch´ na vedomie braných za nič, ktoré ich nezaujíma. Zato ďakujem som skutočne povďačný. Memento mori sudičiek. Pripomienka smrti sudičiek, ktoré po mojom narodení padli mŕtve, lebo jeho osudom bolo vstať z mŕtvych za živa. Nikto sa nepredstavil za seba, lebo v skutočnosti to ani nebol on, ktorý sudičkám pripisoval znamienko krásy, ktorý chytal ich za pačesy aby udával tempo metabolizmu,ale toho ktorého dichotómia jazyková sa vlečie za jeho ´myšlienkou v podstate veci´,ktorá sa vlečie ako niť osudu sa vlečie do bezmála stojacích hodín nutnosti teda nevyhnutnosti a osudu, ktoré vylučujú ľudskú slobodu, s ktorou si má začať, ale z nadsázkou. Pretože aj to sázka tento osud, ale nikto nevie načo vsadil, keď sa jeho niť osudu vynie. Keď sa jeho niť osudu vlečie, že sa navlečie do jeho kože, že sa ho navlečie do jeho kože. Potom sa ten osud ako výzva nechá stranou a aby toho nebolo málo sa mu vezme dych, ktorý je párom výdychu. Párom, ktorým šije niť osudu ihlou horúcou. Nič sa nedá robiť keď sa človek narodí do lona sudby. Narodí sa do lona osudu. Lono osudu, ktoré je otvorené každej mŕtvole živej. Stačí tam padnúť do priepastného lona osudu, ktorý plynie, ktorý beží o preteky s koncom nite sveta. Keď tak vieš, za ktorý koniec sveta chytíš niť druhú ako dych,ktorý je párom v dichotómia nádychu a výdychu sa uvidí, že prečo, pre koho, alebo za koho pracuješ ty jedno existenčné hovno. Aby sa tebou rátalo ako sa ráta s knihami, ktoré tlejú, ktoré sú tlejúcimi mostami v tomto ohni nepotrebnosti môjho života maske humanity spoločenskej pretvárky, ktorá je čím ďalej sa niť života odvíja tým sofistikovanejšia, ktorá je čím ďalej ako textúra zániku prepracovanejšia. Posledné statočné výkriky pre pravdu, ktorú nechápem, ktorú jakživ nepochopím. Zbrane sa chopím keď skúšam tak ťažko tak ťažko zakúšaný osud. V jednom otrockom svete, do ktorého sa náležite pripraví forma, do ktorej ťa odlejú budeš ako reťaz po, ktorej pôjdu, s ktorej sa odtrhnú, keď jej najslabším okom bude holá doska skutočnosti skúsenosti. Tvoja konformita je moje peklo, tvoje peklo je moja konformita. Uniformné rasy uniformné rady. Úrody, ktoré zomleli v ústach, v ktorých zomleli čo ostalo za lubom, čo ostalo za radom, do ktorého povstali vedomo aj otroci špinavej ruky práce, do práce, v ktorej nuž nivelizované hodnoty boli len treťou stopu po stene šedi, za ktorú liezli myšlienky, ktoré on nechal otvorené ako pasce bez milosti ducha tela sterilného ako každá myšlienka, ktorá sa nezrodila v boji o život, ktorý je v odnož živého mŕtvym nekonečnom vesmíru. Prečo si nahovárať, že vesmír je nekonečne živý? Čo len nás oprávňuje k tejto nekonečne scestnej domnienke sa pýtal Nietzsché? Čo nás oprávňuje sa vidieť, ale na druhej strane ako jeden život vo vesmíre? Nechávame za sebou nezmazateľný šrám toxického holokaustu, ktorý sme ako ranu planéte zem zasadili, ale neostane po nás nič viac ako tento bordeľ, ktorý pred úplným vyhorením už po sebe ani neupraceme?  Bude tento bordeľ náš posledný cieľ naša ´e-misia´ v kozme?E -trans-misia?Retransmisia?Ako pocit ´uvedomenia´, s ktorým sa jej nechce žiť, lebo je zaťažená mojou stratenou existenciou.

Kde len sa stratila táto existencia stratená v čase, v zvrchovanom čase?Ako sa stratila táto existencia v čase skrze, ktorý prechádza ako skrze nôž?Ako skrze vosk?Je čas snáď nejakým estetickým zaklínadlom?Magickým slovíčkom, ktoré sa naučila hudrlikať?Ona nemá čas, čas? Pre stratenú existenciu sa čas nehľadá. Ani sa čas neukladá k spánku, v ktorom je na smrť sila ducha mágie čierno-bielej, ktorou ona zaklína pojatá. Čierno-biela mágia je presne to s čím balamutia hlavy médiá. Len nevidieť ´nič čierno-magicky biele´, aby sme videli všetko multi-kultúrnym š-okom. A pozreli sa tak diablu medzi prsty, diablu-molochovi globalizácie a abstraktného fundamentalizmu. Fundamentálny nástroj. S pravdou, ktorá je pri rozume, ktorá sa istí. Istí sa, lebo je predpojatá. Keby nebola ani istiť by sa nemohla. Abstraktné fundamenty tejto doby. Po Slovákoch možno najskorumpovanejší národ Európy, kde korupcia je ako ´dýchanie´. Čo Čioran označuje ako ´dych´. Jedným dychom teda na dva-krát. Lebo jeden dych je nádych a výdych. Každý dych je preto na dvakrát. Sám o sebe, ale dych neexistuje. Permanentne sa hentne pridržiavať ideálu, ktorý ide na oči, ktoré skrze seba vidia ďalej.

xx

Skrze oči, ktoré skrze seba vidia sa v sebe v duchu, ktorých myslí teda je ´mimo´,alebo ako káže zákon logiky, ktorý je teoreticky ´pudom sebazáchovy´, ktorý je pudom sebazáchovy ale isto nie vedomia hnaný do konca v realite, ktorá je ako fatalita. Ako zákon schválnosti káže. Na seba vedomie sa obracať dokonca sa fundamentálne realizovať, v ktorom jednom takom ´zmysle´života, ktorého začiatok konca ťažko niekto nájde. Keď hľadáš ´zmysel´ života, ale by si mal hľadať začiatok konca toho zmyslu od ´výmyslu´ sveta, ktorý vymyslel tiež od začiatku konca, ktorý má tiež začiatok konca, lebo pokiaľ nejde o večnosť ho má všetko. Nato si asi treba nechať ´čas´, ktorý je ako o poznanie človeka bohatším ´egom´. S časom totiž je každé ego bohatšie o svoj čas. Lavína hanby, ktorá sa zvalila na zem, ktorá ma zvalila, v súvislosti , s každým gestom, ktoré je mementom mori.

xx

Každé ľudské gesto je memento mori, ktoré sprevádza dlhý boj o seba alebo dlhý boj proti sebe zoči voči systému, ktorému som k nepotrebe. Abstraktné vedomie pravdy seba v danom okamihu,v pohyblivej forme, ktorá je na pozadí, ale na pozadí dejového pásma, ktoré je pásmom života, ale života ako príbehu, príbehu smrti v prvom rade potom lásky nadľudskej a potom grimasy nad materskej, ktorá sa volá ´nadčlovek´, ku ktorému sa dvíha zrak, v duši okolo, ktorej sa točí had života a smrti aby ho zadusil ako tento svet, ktorý sa točí okolo tých, ktorých chce zadusiť, lebo nevidia od seba sa na rozdiel od iných, ktorých dlhé nohy prezrádzajú poslušnosť systému ´vstupu a výstupu´ hore teda dole ako BIOS. Bios automatu suverenita akou dlžník ničí svoje zákutia s donútenia sa realizujúc na škále problém k problému s extrému do extrému, v nadbytku akým je tento extrém,v ktorom tvoril hlad. Napokon sa táto energia stáva vedľajším východiskom, ktoré je ohniskom mizérie, ktoré horí, v ktorom sa morí každičká jedna niť života za ktorú poťahuje, lebo sme spojení neviditeľnými vláknami a neviditeľnými stopami po živote, v neviditeľných cykloch na objektoch za aké berieme subjekty sómy, alebo gnózy či iného fundamentu supernaturálna predácie do depredácie. BIOS je chronos ako ukazovateľ spojenia ´spoja´ siluety panny, ktorej výstrihy sú vyznačené štylizovaným posunom tohoto ohniska karmy, v ktorom fámy svedčia o inom duchu a inom národe, ktorého povesť predchádza ho ako predsudok. Stačí keď bude dosť pristupovať k sebe bez predsudkov, keď ho raní hlboká rana, ktorou sa zničí života zmysel čo ho vedie do pocitu tejto úzkosti. Do pocitu úzkosti nemožnosti vystúpiť s tohoto predom daného análu-reálu, v akom sa do svojho podstatou vedomia vpisuje jeden živel za druhým s myšlienkou za myšlienkou, s ktorou na neho ide. Ale nato aj zabudnúť môžeš, žeby si chodil na koho si chcel s myšlienkami, s ktorými sa ti nevypláca držať krok. Keď aj držíš krok s dobou, ktorá je celkom inde ako ty sa ti nevypláca byť tu od toho aby sa ti zdanie, ktoré by neklamalo napodsúvalo ako nejaký exkurz do pozitívneho myslenia za oponou. Keď už tak túžiš byť niekde kde len môžeš byť sa ti musí aj zdanie stať osudným. Prečo chceš pravdu a ideš za iným, keď je to tak, že skôr, alebo neskôr  sa musíš hnúť v pred za ďalším cieľom, aj keby si nemal za akým ideálom šťastia sa pustiť do reči, ktorá sa odvíja ako niť textu?Čo je sloboda, keď neznamená nič, keď jej nikto nie je hoden?Prečo sa sloboda stala rúškom tajomstva, ktorého má každý plné zuby?Je smrť nakoniec v zemi tu pánom?Zdá sa, že smrť je pánom všade a, že všetko jej je nositeľom, že každý most k smrti vedie. Regresia, alebo logika teórie večného návratu skrze seba do seba, lebo taká je myšlienka, ktorej posledný okamih sa nevidí, ale ktorej sa ukazuje pointa. Skúšaš to analyzovať, keď sa tak vezme je pointou ešte niečo iné ako je myšlienkou, ktorá je podstatou veci?Napríklad je pointa života aby mal zmysel, ale myšlienka života v podstate nie je?Alebo má život podstatu, v ktorej je nejaká myšlienka, alebo nejaký zmysel, ktorý by bol nejako opodstatnený?Zmysel, ktorý by bol urobený podstatným?Keď človek chce nájsť ospravedlnenie od zla, ktoré v mene dobra činí tak zvyčajne argumentuje tým, že ´dáva životu zmysel´. Ale človek tu nie je nato aby dával životu zmysel. Zmysel život má, ktorý ďaleko široko /teda čo do extenzie/ predčí človeka. Život ´tvorstva´ má zmysel, ale život človeka teda zmysel života človeka sa nemôže zmyslu tvorstva rovnať. Napriek tomu človek argumentuje ´zmyslom vývoja človeka´, ´zmyslom vývoj,ktorý má len človek´, ´zmyslom pre vývoj´ a ´zmyslom, ktorý sa vyvíja a vyvíja´ , a ktorému všetko to´nezmyselné´tvorstvo asi padne za obeť ako obetné zviera celé menom človeka. Nič čo do života by nepovedal, nič čo do zmyslu života by nepovedal, ale chce človeka učiť zmyslu jeho života ako jeho budúcnosti, ktorá je otvorená, ktorá sa otvára ako každý samotný popis práce v popise práce jedného zápasu.

 

 

 

—xxx

Aby som neostal nikomu dĺžny ani jedného slova sa púšťam do popisu práce, v ktorom je zápas, ktorý je zápasom, alebo agonom. Teda tak ako som to popísal, že v popise jedného zápasu práce sa agon ´deje´. Všetky tie protiklady sa dejú preto sú protikladmi. V protikladoch stojí celý hodnotový systém, ktorý je agon. Systém je agon. V popise jedného zápasu práce má,ze každého idiota ako ja má, že ja antagon. Samotná suma problémov, v ktorých žije, v ktorých existuje jeho profil jeho vedomie ´seba´ vyprofilované k smrti, v ktorej je mimo analógiu vedomia skrze akú sa mu povie, že vie čo chce ľahko, ale toho ´ľahko´ sa skoro nevie dožiť. V pravdepodobnosti existencie, ktorá je excesom, v ktorom sa zdohadal na rytme, alebo trilógii hodnôt epistemologických faktov, v ktorých je jeden pocit čo prevažuje samostatné vedomie seba v ktorom sa musí ustáliť ´ešte neustálené´ zviera, v ktorom sa musí ustáliť ešte nenájdené zviera skrze výrazový prostriedok, v ktorom je riadok zas riadkom chybou na chybe, lebo tebe už načisto sa robí zle, už načisto sa robí dobre, lebo teda ty, ktorý si a myslíš si myslíš, že teda myslíš teda si, ale zabudol si na A, ktoré sa postupne dostalo na tvoju konečnú života, ktorého držať pohromade sa stalo skutočne skúškou ohňom a preto, že všetko je malicherné v porovnaní zo smrťou sa človek ako jeho ešte nepodarilo rozmeniť na drobné, že preto, že všetko je malicherné sa človeka nepodarilo ešte dostať pod kontrolu, ktorá by závisela od toho istého modelu, v ktorom má smolu už len preto, že žije od radosti, že zomiera keď hľadá šťastie pre šťastie, ktoré sa ho netýka, ktoré mu nerobí nič, v ktorom si nerobí starosti, s tým, že mu ho nikto nezávidí ako osud, ktorého sa mu dostalo, v ktorom ho zužovalo svedomie, ktorému nikdy nemohol popriať dovidenia, do zabudnutia, mierou tou,v ktorej sa on takým zvieraťom stal, že sa za také zviera už vzal,  že sa dvihol zo zeme ako myšlienka, ktorá už raz takto vystúpila s mohutnou silou, že takto vystúpila na vedomie sveta, v totalite, ktorý sa zmieta, že mu navyše sa nedostáva arci kombinácií, v súvislostiach, ktoré dovedna spája, že spája, že ich spájajú v okamihoch stopy po bytí, ktorých dvakrát neprežil ako ten totem bytia totality sveta, ktorého existencia sa mu javí stratená ako v kruci zafixovanom spektre akému je súci pocit ničoty vo veci, ktorá je vecou do posledného dychu, za ktorý ho chytá v žite matka, ktoré predsa sa nepozdáva taká aká mu je daná. Nič, s toho čo sa stalo nebolelo tak ako bolesť jednotlivého vedomia, ktoré Čioran nazýva ´singularitou´. Singularitou, ktorá má byť individualizáciou, ktorá má byť aspoň tak individualizovaným mementom mori, že dostane vedomie dokonca do daru ako posledného páru nejakého vesmírneho loga, ktorého zmysel je intenciou, lebo intendovať znamená dávať zmysel, lebo intendovať znamená to čo je v intenciách vedomia spracovávať aj keď nie ináč tak singulárne. Singularita je toho svedkom toho vedomia,ktoré je intendujúce.Čioran tvrdí, že vedomie je fenoménom s ničím neidentifikovateľný, že vedomie je neidentifikovateľné, že nie je ho s čím urobiť súčasným, ale je tu aj tá možnosť, že vedomie je intenciou toho čo sa s ním súčasne deje, že vedomie je dejom vedomia, že samotné vedomie je uvedomelý dej, v ktorom sa dianie stáva súčasným ako sa súčasným stáva uzol nutnosti v prítomnosti uviazaný do bolesti skutočnosti, ktorá sa nedá merať pokiaľ o hĺbku ide len tak nejakým analytickým ponorom do duše, ale ktorá sa musí realizovať na úrovni vedomia ´relativizovaného´. Čo Nietzsché robí relatívnym je potom samotná ´indiferencia prírody´. To samotné indiferentné je relatívne. Príroda je mocou ako indiferencia relatívnou. Nevieš predsa, že keď umrieš, že keď umrieš, že či sa ti nedostane znova toho ´narodenia´, že keď umrieš, že sa ti nedostane znova toho vtelenia sa do ničoho, ktorého vedomie je relatívne. S toho hľadiska je možné relativizovať úplne všetko a prvá vec, ktorá podlieha relativite je vedomie. Moc vedomie ako indiferencia, keď to vezmeš s tej stránky, že indiferentné je opakom intendovaného. Intencia, ktorá je mi vlastná, ktorá je mi vlastná, že žijem v intenciách vedomia ´vôle k moci´. To keby si obrátil by to nebolo tak ako, že žiješ v intenciách vedomia prírody, že žiješ v intenciách indiferencie ako moci, lebo indiferencia ako moc nemá intencie, ale má len moc ako vedomie. Vedomie samotné nie je, ale s touto indiferenciou, alebo vôbec s čímkoľvek čo ´intenduje´ spojené nijak. Neexistuje žiadne spojenie medzi tým kto som a čo chcem. Vlastne to kto som je vôbec inde. On Nietzsché tvrdí, že je  kým je od prírody. Tým si tú indiferenciu ako moc hodne zjednodušuje. Ako by niekto od prírody bol ako mocou jej sily povedzme stvorený ´indiferenciou´? To znamená nepriznať prírode žiadne vedomie ´seba´: Nietzsché sa, ale tejto chyby samozrejme nedopúšťa lebo prírodu ako indiferentnú moc neoznačuje. Nie je indiferenciou lebo on Nietzsché je od tu od prírody ´pánom´. Už to znamená, že príroda predsa len diferencuje, že pozná ´diferenciáciu´, že pokiaľ sa hodnotového zosúladenia týka vlastným poriadkom, ktorý nepovstáva s len tak nejakého chaosu, ale ktorý je ako to dopisuje Nietzsché chaosom, ktorý príroda v sebe usporadúva, a organizuje. Príroda je mocná čarodejka, ale hlavne svetodejka. Všetko čo diania sa týka ľudského sveta je politika, ale príroda nie je politickým subjektom, a pokiaľ sa diferenciácie týka sa hlava môže nad tým rozpučiť, že prírodu nejde ´neutralizovať´. Aj keď Čioran považuje vedomie za fenomén nesúvisiaci s generálne obecným tak singularita vedomia predsa musí len znamenať, že čo vedomie to určitý zámer, to určité intendovanie. s toho vychádzajúc je možné, že od prírody sa vôbec nedá vedomie ako intencionalita neodvolať. Vlastne aby som to presne povedal, že vedomie je s prírody neodvolateľné, že je nie je možné prírodu nijak vziať na vedomie bez toho aby človek neintendoval. Povedzme potom, že všetko čo človek berie na vedomie, že človek intenduje, že všetko od čoho je tu príroda ako moc, alebo indiferencia sa človek chce líšiť. Dobre teda človek sa odlišuje, lebo sa odlišuje buď od svojho modelu teda ´boha´, alebo sa odlišuje od prírody teda tej, ktorá zodpovedá ako moc indiferencii. Čioran sa smeje s toho, že človek ako ináč nechce nič viac ako byť iný, že človek nechcem nič iné ako byť viac ako príroda. Tu vlastne do hry circulus vitiosus deus vstupuje Camus, ktorý je proti amor fati, ktorý tvrdí, že človek nechce nič ináč viac ako chce byť viac iný ako je príroda. Táto hra na inakosť sa človeku vracia v podobe amor fati, ktorý ako skutočný imperatív prírody na rozdiel od poslušnosti Nietzsché obracia proti sebe keď tvrdí, že ´ináč nechce nikdy nič´.

Ovšem taká príroda sa len tak ľahko nevidí a Nietzsché to dobre vie preto prírodu obracia pokiaľ ide o amor fati proti sebe. Tak ako Čioran obracie proti sebe vedomie. Tak ako Camus obracie proti sebe ´circulus vitiosus deus´. Tieto tri výrazy sú z jedného zdroja. Týmto zdrojom je indiferencia. U Čiorana je to indiferencia ako vedomie, alebo ako individuácia či individualita a jej singularita, u Nietzschého je to indiferencia prírody, ktorá je treba priznať sa ako porážka sa bude odvolávať furt k sebe, lebo človek do prírody, v celku aj tak nevidí a preto sa Nietzsché ako človek ´diferentný´ stáva jej pánom od nej samotnej. To je ako argument nie príliš ospravedlniteľné hľadisko, ktoré sa viaže k tomu, že nechce nikdy ináč nič,  ale len čo sa mu dostalo od prírody, ktorá je ako moc ho delegovať pánom indiferenciou. Toto je dvojsečný meč na analógiu, ktorú v prírode nachádza na rozdiel od potencie. Potencia tu je ustálená a ako zviera, ktoré sa  v prírode neustálilo sa človek nestáva indiferentným, v mene jeho ´celého´.. Ak by sa aj tak dialo tak s výnimkou asi len jeho, ako na rozdiel, v ktorom sa realizuje. On ako je vidno sa realizuje, s tým rozdielom, v ktorom ako mu neostáva nič iné ovšem ako nechcieť ´nič ináč´ ako vždy teda nechcieť vôbec bez pardónu prírody, ktorá označuje a určuje svet ešte dokonca z vnútra; ako karma, ktorá je pod prúdom času vlastne smrťou logicky daného imperatívu vôle, ktorého dielom je poslúchať. Tento imperatív sa v prírode ako takej musí vypínať do zbláznenia sa aj keď tomu logika nesvedčí ako menu celého zvieraťa, na ktoré nebol dosť isto pripravený. Camus do tejto hry circulus vitiosus deus vchádza ako popierač amor fati, ktorá je istým pritakaním, ale Nietzsché dobre vie, že pritakať indiferencii je hra, ktorú prehraje aj keď je od onej prírody ako pán oslobodený. Toho sa samozrejme obáva a siahne preto svojím silám na dno, v tom zmysle, že určí a označí hru ako sa večne opakujúcu, s ktorej sa filozof nežijúci stranou musí identifikovať. Hra, ktorá je vždy tou istou musí byť nudou, ale preto, že sa to dá zvaliť na prírodu to ešte jakš takš ide. To je nič alebo systém generalizácií, ktorým je jazyk. Tou históriou, ktorou je obecná skúsenosť, ktorá sa skracuje sa, ale nedá pomerovať vlastná cesta jazyka, ktorá sa vyvíja, v ktorej sa vyvíja jazyk o preteky, ktoré sú v zbližovaní sa ľudí ako tvrdí Nietzsché na základe onej indiferencie prírody, v jej moci, ktorá je ako hra ťažiskom circulus vitiosus deus, ktorá podľa Camusa sa dá rovnať k amor fati. Vlastne Nietzschého anti recept na amor fati je jednoduchý. Keď treba osud prijať taký aký je prečo nie je vždy tým istým osudom? To je potom ona moc ako indiferencia prírody, s ktorej vychádza, že príroda chce-nechce musí byť iná ako človek. Ale čo keď nechce? Treba hneď prírodu zaopatriť vôľou, alebo človek vybaviť vôľou, ktorá sa mu nedostáva notne na onon mieste, v ktorom svoj osud tak veľkoryso príma. Na to by možno ešte nebolo nič nebyť Čiorana, ktorý proti indiferencii postaví ´boha´, ktorý je proti indiferencii tým najúčinnejším prostriedkom. Prenesené do vedomia je to intendované niečo vždy jeho obsahom, ktorý sa vyprázdňuje napríklad ´prácou´. Toto Nietzsché, ale dovedie do ad absurdum, keď prenesie, že od prírody je človek pánom už len preto, že sa musí vyprázdňovať načo Čioran tiež zareaguje tým, že by bol radšej rastlinou filozofie ako človekom aby si nemusel strážiť pravidelné vylučovanie. Príroda zo svojím metabolizmom je preto vlastne imperatívm poslušnosti, keď to človek prenesie na rasu tak v pozadí ´látkovej premeny´ existuje jazyk s jeho tempom ´štýlu´. Metabolizmus, ktorý z neho robí ´pána prírody´ sa dá chápať aj ako tempo štýlu jazyka, ktorým hovorí, a ktorým snáď aj myslí, v ktorom snáď aj myslí. Preto, že keď človek myslí, ale  v jazyku tak myslí v určitom priestore, ktorý jazyk údajne tvorí. Musel, ale človek začať myslieť už predne aby sa myslením otvoril ten priestor ´jazyka´, ktorý je údajne tým čo jazyk sám vytvára? Pretože popri procese skracovania, metabolizmu ako štýlu tempa jazykového a histórii skracovania diania sa jazyk stáva štvrtou entitou a tou je priestor.

xx

Jazyk čo do priestoru môže byť jazykom umenia, architektúry, textúry textu, môže byť zmyslom reči, môže byť formou pohyblivou, môže byť celým zvieraťom menom človek ´intendovaný´. Jazyk zovšeobecnenej skúsenosti, ktorý sa podobá na imperatív poslušnosti, ktorý vlastne v prírode ako indiferencii ako moci sám čnie nad ňu ako jeden ´imperatív poslušnosti´, ale kde by sa ten v prírode vzal? Žeby sa chcel pripodobňovať človek stroju hovoriacemu?  Žeby sa človek chcel pripodobňovať metabolickému stroju ako živlu, v ktorého ´uvedomovaní´    sa vlastne rodí moment ´poslušnosti´? Od stroja, ktorého vedomie nadobúda po život, ktorého koniec vidí v sebazáchove pokiaľ vôľa k moci na samotnom ostrove v kozme neprepukla ešte do nejakého iného možného scenára aký si berie do postele v cudzine, ktorá ho hneď zamení za jeho nočnú košeľu povinností denných. Nepovedal by, žeby povedal, že sa mu stal tento život, ktorý sa vonkoncom neskracuje iba v jazyku, žeby sa mu tento život nestal osudným, v priamom kontakte s vonkajším svetom, v ktorom sa na neho nedostáva pokiaľ nepočíta tie dohry, v ktorých na hory lezie Zarathuštra ešte nie o brale invalidného dôchodcu v 30tke,s ktorým možno počítať aj keď sa jedná tiež o to, že nie je nikoho barlou. To imitovanie stroja, a to večné zavádzanie jeho reči na jeho nepriateľov, na celú vec, ktorú nemá na mysli, zavádzanie od ktorého sa mu musí nechať, že upúšťa, v každej forme pohyblivej za vzniku individua ozubenej smrti, lebo jej kolotoč sa zastaviť nedá a život do smrti ide ďalej, ale aj napriek všetkému sa k jeho individualite nevracia okamžik ako jeden spúšťač série chybných krokov, v  ktorých spočiatku ani sa nepoznával, ale ani nevidel. Preto, že človek je tlejúcim mostom, že človek je tlejúcim mostom k nadčloveku Zarathuštra vzýva smrť ako stupeň oslobodenia sa od chcenia, alebo od života čo je fakticky to isté, keď je v mene jeho všetka sila, ktorú dáva a dostáva, v opaku ku prírode, ktorá ako zviera ešte nedostala svoje pravidlá hry ako ich vtipne ´kanonizuje´. Od toho momentu sa k tejto hre pristupuje s maximálnou opatrnosťou, ktorej, ale je až nato dosť. Nevie si síce vynachváliť, že sa mu život zdá ešte byť ako taký mizériou, ale že v celku to ešte ide znášať všetko v afekte prevahy, ktorý je správou bieleho a čierneho sveta, v ktorého označení sa premietnutom do prírody vidí svoju druhú tvár. Nič natom nevidím, ale povedal som Pavel, že mi je to je ľúto, že viaznem v duševných problémoch, ktoré majú na abstraktnej úrovni existencie skutočne nemožnú veľkosť a preto, že táto surová výzva obracaná na človeka je oným imperatívom, ktorý mu síce nedá spať, ale o ktorom sa vždy dopočuje neskoro s dôvodu, ktorého ho odvoláva výkrik od neho samého aby sa s prírodou zišiel na pozadí onoho metabolizmu nebytia sebou samým, v dobrej viere vo veci vo veci, v ktorej má omnoho viac čo do činenia ako na úrovni zmyslov, ktoré vlastne tvoria kulisu vonkajšieho sveta na základe prírody vtelenia sa do slova pocitu zmiešaného, ktorý o to viac o čo viac chce pripisuje celému systému jazyka, na ktorý skutočne zabudol, lebo neveril ´systematikom jazyka´ aspoň keď vyslovil, že ´jazyk je ľahká matematika´. Túto myšlienku prebral od Witt-gény-štajna, lebo samotný systém o x-y myšlienkach by nikdy nevybudoval..Systém ako si ho predstavoval s celou kauzalitou, ktorá je mocou ako vôľa, ktorá je imperatívom ´poslušnosti´. V tom sila sedí, ale celkovo nie je sila ako sila. Hlavne keď ide o jazyk, ktorého s extrému do extrému systému uvádza na pravú mieru. Ako uviesť systém, ktorým je jazyk na pravú mieru, ktorú mu dáva priestor, ktorý je bytím prírody? Dá sa aj tu hovoriť o indiferencii? Indiferencii, ktorú nakoniec zbehlo zamení s ipssissimositou? Nie je to princíp individualizácie, ktorý je jeho jednotlivým nedostatkom vôle? Pýtam sa, že či mohol nedostatok vôle tvoriť, ktorý je čo do pozadia celkom zbytočný? Asymetria vykonaného v princípe na ako sa kontext sprítomňuje. V každom jeho obľúbenom slovo hraje určitú úlohu kontext a jeho kauzálne reťazenie. V kauzálnom reťazci, v ktorom vo veci nevidí toľko aby sa toho dosť dialo. Preto má čo kauzality vôle svoje predpoklady dávno spočítané a preto môže povedať, že svet má dávno pred svetom priebeh vypočítateľný aj preto, že jazyk je ľahkou matematikou podľa, ktorej sa nechá určiť priestor, podľa ktorej dokonca priestor vymerá na milimeter presne. Súčasne by bolo na pováženie pristupovať k tomu tak, že história je priestorom, ktorý vytvára vo svojom procese skracovania, ktorý je obráteným procesom zbližovania sa ľudí dokonca tento negatívny priestor, v ktorom funguje ako ten, ktorý opisuje vec, v dobrej viere vo vec z vnútra onoho systému, ktorý sa zo všetkou pravdepodobnosťou môže nazývať aj jazykom keď ho dokáže označiť z jeho vnútra už len pre onú kauzalitu, ktorej reťazec sa zavesil na chcenie, ktoré chtiac nechtiac od prírody neoddeliteľné keď už v žiadnom inom tak v tom zmysle, že príroda ´jedná´ kým chcenie k jednaniu nestačí?

xx

Čím, ale nemôže myslieť nič iné ako jazyk ,ku ktorému chcenie nato aby v ňom jednal nestačí?Nestačí nakoniec jazyk prírody nato aby sa v nej história skracovala aby sa bývala mohla nechať opísať rovnakým tempom ako metabolizuje človek čím by sa mohlo stať, že toto tempo metabolizmu by sa premietlo do štýlu,v akom sa príroda odlišuje? Hľadať určité jazykové odlišnosti, v prírode, ktorá je procesom v skratke duševnej a telesnej?V logu, alebo zmysle života ako v jeho skratke? Ako fátum ultimáta? Všetko nie je nie je  nič iné ako príroda to ovšem, ale aj sekularizovaná príroda ešte môže tvoriť pojem prírody. Neexistencia stratená nie je. Nato aby sa niečo stratilo to muselo existovať aspoň na jeden moment. čo sa v prírode necháva odlíšiť isto nepatrí len pod nejaký zámer onoho boja o prežitie svojho druhu. Aj keby tomu tak bývalo by sa svojho druhu muselo odlišovať všetko simultánne, v každom zmysle inom ako je je zmysel vedomia teda sprostredkovane života, ale život neznamená vedomie, lebo vedomie je nie bytie samostatné. Tak ako naznačuje filozof nie je myslenie samostatnou operáciou vedomia. Myslenie nie je ničím iným ako obrátenou formou pohyblivou , ktorá nie je vyjadrená v procese skracovania, ALE  naopak v štýle, ktorým je príroda ´jazykom´. Príroda hovorí svojím jazykom, ktorého opisom vzniká všetko čo charakterizuje karma, ktorá by sa mohla myslieť ako predĺžený metabolizmus.

Nevedno, že či ide o samotný proces, ale metabolizmus je tiež intenciou vedomia, alebo istého ducha pokiaľ je všetko v medziach prírody. Príroda, ale medze nepozná, lebo nie je obmedzená na jazyku ani na reči tela. V každej telesnej forme existuje pohyb, a preto každá telesná forma je formou pohybovou. Každý tvar, v ktorom sa chápe eidos, ktoré je formou je do značnej miery logickým vyústením určitého odstupňovaného vedomia sily-kauzality, ktorá sa v prírode definuje ako dianie. Treba vychádzať, s toho, že kauzalita vo svojej podstate je o dianí,ktoré ju, ale ani nepredchádza, ale ani nevynecháva. Kauzalita nie je mimo hru ´circulus vitiosus deus´. Že či v tejto hre má kauzalita hlavnú úlohu možno bude treba určiť až z vnútra systému, ktorým je jazyk, lebo povedať, že jazyk vytvára priestor je ako povedať, že jazyk je ako systém niečo čo má vnútrajšok a vonkajšok, že je niečím čo ako keď definuje priestor a musím tu použiť  slovo ´definuje´ čo jedným slovo definuje priestor, keď jazyk ako systém jedným slovom definuje priestor je nutné ho vziať za slovo, ktorým tento priestor definuje a preto sa z neho ako takého nemôže ani v skratke krátkeho procesu vydeliť čím by sa jazyk voči priestoru stal externým ako každé jeho slovo. S toho hľadiska, že jazyk k  sebe nemôže byť nikdy externý, ale musí byť vždy tým čo vychádza z nejakého vnútra jazyk môže definovať priestor, ale nie čo do jeho vonkajšku pokiaľ ten nejaký má, ale len čo do jeho vnútrajšku. Priestor by sa teoreticky mohol potom rozpínať do svojho vnútra a nie navonok pokiaľ by ako jazyk spĺňal kritérium slova. 

xx

Každý opis zmyslu života pokiaľ ide o jazyk bude formálny preto,  že zmysel môže vychádzať len z jazyka ako napríklad posledná konsekvencia každej moci, ktorú v každom okamihu vyvodzuje každá moc. Táto moc sa nedá ako príroda nazvať indiferentnou. Vždy referuje k niečomu. Nie je bez referenta. Nemá indiferentného referenta.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

peniaze /AJ

20.09.2017

https://www.youtube.com/watch?v=KLjQWepRPFg

Gautama Buddha

19.09.2017

Duše, pro kterou Gautama Buddha z jistých dobrých důvodů neužíval konkrétní pojem, vyhasnutím žádostivosti dojde "probuzení" (bódhi) a jedinec se tak stane buddhou (" Duše, pro kterou Gautama viac »

. .ako dar.

18.09.2017

O šokujúcej udalosti prehovorili svedkovia. Podľa výpovedí dievčatá spáchali s úsmevom na tvári samovraždu. Úsmev ako dar.

kim, korea, kldr, hwasong

Z KĽDR hlásia zemetrasenie, podľa Číny išlo o výbuch

23.09.2017 14:03

V Severnej Kórei zaznamenali zemetrasenie o sile 3,4 stupňa s vypuknutím na zemskom povrchu, ktoré nie je ďaleko od miesta, kde KĽDR vykonáva jadrové testy.

Merkel

Merkelová má asi vyhraté, zasypávajú ju však kritikou

23.09.2017 12:00

Niektorí jej neodpúšťajú ústretový postoj k migrantov, iní zase prízvukujú, že v oblasti ekonomiky mala urobiť viac.

sns, slovenska narodna strana, danko

Slovenskú národnú stranu opozičné návrhy nezaujímajú. Opozícia: Je to groteskné až smiešne

23.09.2017 11:50

Tak znela oficiálna reakcia hovorkyne SNS Zuzany Škopcovej na otázku agentúry SITA, ktorá žiadala stanovisko k návrhu novely zákona z dielne Sme rodina.

Bundestag, Spolkový snem

Nemecko môže mať po týchto voľbách dosiaľ najväčší parlament

23.09.2017 10:00

V Nemecku nie je počet poslancov stály. Môže za to volebný systém, v ktorom má každý volič dva hlasy.

kristchortura

„Chvála tomu, to činí tvrdým!“

Štatistiky blogu

Počet článkov: 1,540
Celková čítanosť: 295899x
Priemerná čítanosť článkov: 192x

Autor blogu