národný satanista

Zvlnila sa tak ako hladina. HLADINA na hlbokých telesných ´vodách´. Teda telo je predsa len oceánom a ona je na ňom jeho hladinou. Pokiaľ to človek berie ako jednu z možností, pre ktorú by sa vedel býval narodiť. Ale zase netreba všetko zovšeobecňovať, aby sa nepovedalo, že niečo nie je zo všeobecným

…

Vnitřní postava žijící pod povrchem usiluje o dokončení a vztah.. Vnútorná postava jej žijúca, alebo živoriaca pod mojím povrchom.

Projekce animy (anima) na druhé pohlaví se však může stát zdrojem problémů.

Zdrojom prloblémov, ktoré človeku na šťastí nepriadajú. Nič mi na šťastí, ktorou by ona bola pre mňa na šťastí nepridá. Aká je skutočnosť ? Klame jednoducho, alebo nechápe zložito? Medzi jedným iným, ktorým je sama zabraná do ´seba´ do svojho pobytu na zemi, ktorý sa každým momentom približuje ku koncu. Anima projektuje jej pocity na mňa, jej zmyslové ´pocity´ projektuje na mňa. Ešte sa necítim spálený, ako ten spálený most. S popola vstanem do nevedomia čo ma drží nad tou ´vodou´. Presne to myslí sa v Zarathuštrovi, že žena ho drží nad vodou? Tak ako povedal R. Si žena, ktorá ma drží nad vodou, respektíve si voda, ktorá ma drží nad vodou? To, ale nepovedal celkom správne, lebo mal povedať, že je hladinou, ktorá ho drží nad vodou a to ešte nespomenul ´postavu´.

Vnitřní postava žijící pod povrchem usiluje o dokončení a vztah.  Vnútorná postava, alebo hladina teda povrch pod, ktorým žije. Pod povrchom hladiny, ktorá sa vlní. Možno, ale hladinu len rozvlnila. Ten povrch môže byť aj onou ´kožou´, alebo hladinou. Hladkať hladinu, ktorá je ´vyrovnaná´ , s tým, že čo je pod ňou. Splnila ti prvé a posledné slovo, ktoré padlo na úrodnú hladinu, ktoré padlo na úrodnú pôdu. Pôda pod hladinou vedomia. Vyrovnaná hladina vedomia zo ´životom´. Rovno mohol povedať, že nedotknutá ako koža, ktorá je vyžehlená. Naškrobená ako čistá ´realita´, ktorá nemá konca, vo vedomí ´seba´. Automat kože, ktorý reaguje na povinnosti, ktoré sú mu dané, aleb o zadané. Zadáva si povinnosti, ktorých sa nevie dobrať, ako slov, alebo čísel. Slov vyjadrených, v číslach, ktoré sa zvyšujú. Fatamorgána. Karavána, ktorá breše, kým psy idú ďalej za fatamorgánou ´života´, ktorý je pod povrchom. Pod povrchom nie je ničím iným ako ´priepasťou´. Hladina priepasti ´bytia´. Na tejto hladine sa môže zrovnať do laty, keď vidí, že žijú medzi sebou ako dve iné svety.

Amor fati, lebo jej túžba zraňuje, zranený životom, alebo skôr ´osudom´. Osudom, ktorým je potrafený. Ako túžbou ísť po živote´v´, ktorom je ženou žena. Kde máš hladinu? Sám život je niečo čo sa ´musí´ stále prekonávať do čoho, ale? Každý život je osudný, lebo žiadny život sa nekončí. V reinkarnácii, ktorá sa nedá zviesť na nič iné. Režim svedomia, alebo ani nie tak vedomia, ktorého je ´svedkom´. Berieš na vedomie, ale nemáš svedka. Zabúda na myšlienku, ktorá je z vysoka najlepšia. Isto je z vysoka, preto, že existuje táto ´bariéra´, že existuje ´nasadenie´ , od ktorého je ona tu. Nasadená je vieš načo. Nehovoriac o hlave, ktorá je tiež nasadená. Veľká hlava, ktorá je na neho nasadená. Meno človeka, ktoré mu neostal nikto dlžný. Preto, že ´telo´ je živým dôkazom.Telo ako živý dôkaz bez svedkov. Svedkov dokonalosti, ktorí ti prídu na pohreb. Samotná ´realita´, v ktorej stúpa do tej jeho hlavy ´sebvražedný tlak.´ Nedopovie sa príčina, alebo následok.

–úplne stranou stálo materiálne zloženie organizmu: za prvé diverzita foriem je omnoho vatšia než diverzita materiálna, za druhé tok látky/ informácie?/ skrze organizmus spôsobuje, že jediné čo zostáva stabilným je tvar./tvarom sa zaoberá morfológia/

Štýlová čistota pokiaľ ide o jazyk. Ten jazyk si vôbec predstavujem tak, že ho ´tepem´ ako keby som kladivom bil nejakú látku. V látke, ktorú, ale neviem, s čoho je. Jazyk je fenoménom, za ktorého vzniká život, lebo ten je estetickým fenoménom. Teda život, ktorý je estetickým fenoménom jazyka, ktorý je nie snáď ako sa domnieva ĽV ´praktickým rozumom´ženy, ktorá vraj nemá taký praktický rozum. Kým sa riadi aenimou. Látka, ktorá je jazyková je látkou čo sa života týka estetickou, pokiaľ ide o formu, alebo ´podobu´. Podoba vo forme, ktorá je tvarová aspoň pokiaľ ide o výraz, ktorý nadobudol nový prostriedok.

Aký účel tým sleduje? Za akým účelom vzniká ´život´, ktorého je forma výrazom, alebo pre výraz? Taký život nie je popierateľný pokiaľ nie je analógiou, v ktorom tom okamihu tak ako ťažký by bol tento život bol keby bol, v každom okamihu taký ťažký. Je to preto už ťažký okamih, v ktorom sa človek stáva ´živým´?

Nadobádať, nadobúdať formu, v ktorej je významovým činiteľom jeho vlastný tvar, v jazyku. Ak je života forma je aj forma jazyka, ktorým sa premieta teda projektuje voči nej ´anima´. Nadobúda formou podobu, ktorá je tvarovo znova rozpoznateľná, lebo nie je zameniteľná. Čistý štýl je klasicistný, je myslením, ktoré sa dáva, ktoré sa v miere ´osvojuje´. Voľba, ktorá je definovaná ako ´hrubá sila´. Fenomén jazyka, ktorého sila je životná, lebo je tvorený … ´vzniká´, lebo zo zvyku vzniká. Nie ako ten chorý zo zvyku. Všetko ale je silou života zvyku. S takým vedomím človeka začína , s konca, na ktorom sa narodí ako si príde na svoje, ktoré vyčíta, s výčitkami pokiaľ má ´svedomie´. Svedomie teda zlé svedomie doby, ktorá si obula sedem-míľové čižmy. Aby sa v nich nezatúlala, aby v nich nestratila stopu, ktorá je dlhá ako vedomie, ktoré je dlhé, len aby nezhorel ako most. Zmazal po sebe stopy.

Ponorka, alebo norka, ktorá je, v nore, lebo ju hľadá. Noru, ktorú skrýva, že sa neskrýva za ´ňu´. To je ako povedať, že byť, alebo nebyť sa rovná koncu, ktorý je na mne, alebo, ktorý si mi ´vidí´. Dobre nech sa mi vidí všetko, ktorý mi ostane,lebo nič bez seba. Samé svoje ´ja´, ktoré mi nikto nevysí, lebo mi neodkazuje, ktorý stav má zaujať. Zaujíma ma stav? Dobre, ale nikoho asi neprinútiš, lebo sa mi vidí, že sa nemá k čomu primknúť, nemá ku komu, pokiaľ sa chce ´ozývať´, ale ona mu zato nestojí, lebo jeho Sofiina voľba chce čas. Chce čas, ale mimo času a priestoru sa nedajú skúsenosti nadobúdať, lebo tam už cesta je zakopaná. Myslel som, že je odrezaná, že ´človek´ tomu nedáva žiadnu morálnu linku. Ten život, ktorý sa nedá viesť, že je tak ťažký ako rieka času, ktorá ho vedie? Čo kto vedie keď život chce čas? Časovaný okamih, ktorý možno treba bolo načasovať ináč aspoň pokiaľ ide o jej dušu, za ktorú vystúpil do iného sveta, v ktorom prišiel na neho človek. Nebol by sa nato pozrel, ale musel lebo fenomén, ktorý mu bral dych druhý bol dychom celým, celého človeka, ktorého prekonal. A to zviera ešte sa nenašlo? Nenašlo sa preto, že v sebe ju človek nehľadal. To som jej asi mal povedať, že v sebe ju som nehĺadal, ale , že som ju v sebe našiel. Samozvaný človek, v nešťastí nehľadá šťastie od šťastia, ktorého nemá nikdy dosť, lebo ho nevie nájsť zo seba sa nevie ani vyznať, lebo to je láskou. Vyznanie lásky, k zvieraťu, ktoré je celý on. Poskladá si mozajku, lebo ho nebude mať na triku, kým v styku z jeho vedomím dosiahol ´vrchol´, ako som sa mal ´stať´ byť by som býval na mieste činu na DNE, ktoré mi neostalo. Aby som ľahol na DNO popolom, ktoré som nezoškrabal. Informácie, ktoré som možno mohol nechať plávať časom, ktorého druhý breh som nedosiahol. Asi som sa zosypal, ale pravdu som si nemohol nechať ujsť. Pokiaľ sa mala priamo týkať ´mňa´. Nemohol si si nechať ´újsť´ život, alebo jeho zmysel. Ako jeden čo povedal, že sa minul zo svojím povolaním ´červa´. Že sa minul zo svojím povolaním života, lebo život mu ušiel, lebo k nemu bol povolaný. Je život povolaním, s ktorým sa dá minúť? Podľa všetkého života, v ktorom sa človek jeho zmyslu doberá. To je tá indiferencia, ktorá je v celku mocou, ale to nestačilo pochopiť ako jeho indiferencia,do ktorej všetko zapadá dáva svoje slovo, ktoré mu neostalo, lebo na neho nemal nakoniec ´čas´. Stačilo, že poslúchal na slovo, ktorého zmysel nedomyslel. Žeby som si vedel v periférii vedomia, na ktorej žijem posedieť nad sebou sa vyrevať a potom nechať plynúť do budúcnosti čas, ktorý je symbolom seba pokiaľ ide o jeho ´čistý názor´. Sám čas, ktorý vedie, ktorého je pod sebou vedomím, ktoré je vedením. Dlhé vedenie je iba časom. Čas, ktorého konca sa človek nevie dobrať, v bezprostrednej blízkosti, v ktorej mieni svoju budúcnosť on, ktorého povolanie je byť na žive medzi inými, ktorí sa držia, v momente, do ktorého sa ukazuje, že vie, lebo taká linka života, ktorý je líniu drtený svojej endoktrinácie do formy, ktorá nesie výraz, ale ona aby nezabudol dodať plodí. Zákon aký mu dáva zmysel, ktorý je fenoménom, ktorý je fenoménom jazyka, ktorého protiklady sú vo všetkom; aspoň podľa neho je dialektika, ktorú prevádzkuje práve touto dialektikou medzi protikladmi, ktoré sa ´dopĺňajú´. Protiklady sa dopĺňajú, ktoré sú v tom, že sa priťahujú, že sa priťahujú, od ktorých máš mať ruky pokiaľ sa tieto protiklady dajú dohmatnúť, v každom hnutí svojho ducha, v ktorom sa človek vyzerá, pokiaľ sa z neho ´vyťahuje´ ako z nebytia telesného, ktoré je bez všetkého, len také aké je teda telesné, ale, ktoré on chce premostiť teda ´transcendentovať´. Z vedomia na vedomie, ktoré ešte nikto nepochopil, v myšlienkach, ktoré sú mi cudzie, ale nie. Všetko len čo príde sa ukáže, ktorá je voľb a, ktorá má čas. Medzi sebou sa vyslovil ´jav,´ v ktorom je jazyková dialektika; rovná sa histórii? História, ktorá sa nedá obísť, lebo sa pred ňou človek neustúpi. Nato aby história pokračovala, by nemohla byť iná ako si myslí, že je. Taká história, ktorá sa skracuje vo forme procesu skracovania je procesom dialektickým. Za takú históriu sa človek nestáva nesmrteľným, lebo trvá, lebo jej trvanie je dobou jej existencie, ktorá nesie paradox, ktorá nesie ´systém´, ktorý je nie povrchom, lebo sa na povrchu neodkazuje na bytie. Bytie zahalené nejakým povrchom? Bytie zahalené ´javom´, lebo jav, ktorý je daný je napĺňaný. Život, ktorý je naplnený zmyslom je ´formou´, ktorá je bytím, ktorá je bytím pokiaľ, v nej nadobúda ten zmysel. Tvarová reflexia, ktorá je vykladaná, ktorá je, v celom svete, ktorý ja na rovinu vyložený, že je na rovinu preložený do reality, sa ´dáva´, že sa dáva, v ktorom sa dáva proces, že má dynamiku, ktorá je v práve skloňovaná zato, že tento proces dialektický sa skracuje, lebo každý dialektický proces sa skracuje pokiaľ ho kto berie z rozumom, ktorý mu niekto reflektuje, lebo v reflexii sa vracia každý návrat, lebo návrat je v reflexii pokiaľ je každý reflex paradoxom, ktorá je čistým štítom vôle k moci, ktorá je čistým ´štátom´, ktorý neostáva mu nič dlžný, aby nebol od veci, ktorá je mu domyslená dokonca.. zatiaľ čo sila existencie, ktorej doba trvá nie je konečná. Ako smrť, ktorá nie je konečná, ktorá je počiatročná. Počiatočná,v akom zmysle? Smrť aká je zmysluplným životom skutočne ´mienená´. Stačí povedať, že mienim teda som nič viac.