..kupodivu som sa včera, alebo dneska v noci vrátil k sebe ešte. Hovorím kupodivu a kupodivu hovorím. Dlho som nebol tak na tom ako som dnes na tom. Otázka času mi vŕta, v hlave, otázka prispôsobivosti. Venujem týmto otázkam pozornosť, ktorá im prislúcha. Mne na druhú stranu neprislúcha skoro nič.Skoro nič,v tom zmysle, že bojujem ako o život, ktorý nemám, lebo je abstraktným pojmom. Čítal som, že niekto píše celým telom a životom. Životom písať je abstraktný pojem. Čo myslím tým abstraktný? V čo najvyššej miere zovšeobecnený. Čo potom znamená konkrétny? Opak zovšeobecneného. Konkrétne je čo najďalej od všeobecného. Niekto konkretizuje a niekto zovšeobecňuje. Táto hombálka sa dá neskôr použiť pre všetko. Aj zajtra je deň povie niekto kto zovšeobecňuje. A kto konkretizuje povie ´aj dneska je deň´. Rozdiel? Niekto hľadá už teraz a tu. Snaží sa vykľučkovať, a prebojovať sa teraz a tu. Otec mi večne hovorí aby som pozitívne myslel. Je emigrant a narozdiel odomňa ťažko pracuje kým ja som na voľne nohe. Dával som si takú otázku, že či trpím preto, že sa povaľujem, alebo sa povaľujem preto, že trpím? Hlúpa otázka, že? Otázka pomerne všeobecná, ako keď niekto povie, že buď, alebo nebuď .. teda pozitívne myslenie. Myslenie, ktoré absolútne nemám. V mojej hlave ani jediná myšlienka pozitívna, cítim jeho akútny nedostatok. Bojím sa trochu myslieť, a myslieť veĺa sa nevypláca. Aká práca taká pláca. Chcel by som byť niekto kto nemusí pozitívne myslieť. Ale možno je to o konaní a nie o myslení. Povedzme, že ´pozitívne myslieť´ je abstrakciou, že niekto príliš zovšeobecňuje, keď myslí pozitívne. Nechcem sa ničoho týkať a tak myslím pozitívne. Ale čoho ničoho? Nič mi predsa neprislúcha. Ako mám na nič myslieť pozitívne? Myslieť pozitívne sa rovná nemysleniu. Vlastne nemyslím pozitívne a teda som. Keby som pozitívne myslel tak by som asi ani už nebol. Zabil by som sa. Zabil by som sa preto, že jednoducho som myslím tak pozitívne myslel, že som to už s tým myslením nevydržal. Nemalo to zmysel, lebo ´svet´ nie je pozitívny. Svet, s ktorým ja musím zaobchádzať, s ktorým sa musím trápiť… viem čo chcem, ale cesta pozitívneho myslenia k tomu nevedie, možno, ale tým otec myslel nenegovať´. Nenegovať, a to znamená čo iné ako ´pozitívne myslieť´? Myslím, že pozitívne myslieť znamená nenegovať. Jednoducho nezaujímať negatívny postoj k veciam. A čo znamená negovať vo svojej podstate teda ´viac menej´? Znamená to, že človek berie všetko s pozície silného človeka, ktorý všetkému pritaká. S pozície silného, ktorý pritaká aj keď nechce? Nepopiera teda neneguje. Keď takému človeku zomrie príbuzný si on povie, že bude pritakať ´životu´ krutému osudu, že jednoducho sa nebude vzpierať; teda popierať, negovať ´pravdu.´ Ale samotné myslenie? Čo s tým má čo robiť myslenie? Myslenie je abstraktné, je abstrakciou, ktorá je na tejto škále ´plus´ a ´mínus´ skutočne vecou konkrétnosti a abstrakcie? Čím som konkrétnejší sa dá povedať tým pozitívnejší, alebo negatívnejší tým abstraktnejší? Musí človek pritakať nato aby bol konkrétny a v skutku popierať a negovať aby bol abstraktný?
..hovorí, že sa ani v myšlienkach nedotkol ničoho, alebo dobrého, alebo zlého, že neabstrahoval, alebo nekonkretizoval, že keď sa nedotkol nezovšeobecňoval? čo znamená polarita týchto dvoch pólov, ktoré sú výsledkom voľby snáď? Môže si niekto dovoliť myslieť ako chce? Alebo je nám myslenie nejak dané? Tak ako je povedzme dané človeku ako je vysoký, chudý, silný? Alebo sa s tým dá niečo robiť? Dá sa s pozitívnym, alebo negatívnym myslením niečo robiť? Keď sa vraciam do svojej mladosti sa pametám, že som nikdy nechcel myslieť nijak pozitívne. Vlastne som doslova proti pozitívnemu mysleniu sa búril. Chcel som pochopiť ´prečo´ sme kde sme, čo kto myslí aby bol aký je. Hľadal som motivácie, skutočnosti, a pre pravdu o človeku som chcel urobiť všetko, ale myslel som si, že práve mne spadne pravda do lona, že práve ja k nej nájdem si cestu. K pravde, k životu, k zmyslu sveta, človeka, k sebe…No chcel som ´vidieť´ veci tak ako sú. Byť, alebo nebyť ..postavený pred rozhodnutie. Nebyť, alebo byť, som chcel vždy stáť pred rozhodnutím. Potýkať sa zo životom. Chcel som si zo životom merať sily. Vytĺcť z neho všetko. Bral som život taký aký je, myslel som, že ho poznám. Vlastne som poznanie o živote nemal; nie v zmysle skúsenosti s ním. Teraz už skúsenosti zo životom mám a poznám ho trochu ináč. Poznám ho vlastne nie cez mlžný opar pozitívneho myslenia. Ale pritakať som sa mu naučiť musel. Nie nutne pritakať ´pozitívne´. Musel som, ale nájsť hranicu kde sa život stáva smrťou, alebo kde už ho nie je začo chytiť. Život tu čítam znamená utekať pred ´sebou´. Žiť znamená utekať si sám pred sebou. Zo zadu potom človek vidí život vidí len od jeho chrbta. Od chrbta života, ktorý je ženou vraj pre istého filozofa. Som preto zo životom spokojný, že mu utekám? Že trielim, že pádim, že bežím ozlomkrky cez roky, dni, noci, týždne, že utekám len čo mi sily stačia? Tie sily ktoré som si chcel merať zo životom? Sily, ktoré som si chcel zo životom zmerať aby som už pred ním nemusel ďalej utekať? Pointa, alebo zmysel je v tom, alebo nie je? Otázka bytia, alebo nebytia, otázka chcenia, alebo nechcenia myslenia, ktoré mi sedí, alebo nesedí, ale ja som na tom furt zo životom rovnako. V tejto nálade ´sebvražednej´. Ja zabíjam život, v sebe a život v sebe zabíja mňa. Kto s koho skôr príde na svet, alebo kto s koho sa skôr dostane. Boj na život a na smrť zo životom. Bojovný ľudský organizmus, pre ktorý je život organizovaným stavom. Stavom, v ktorom sa človek organizuje. Stavom ´v´, lebo sa človek-organizmus organizuje v ňom. Organizuje sa do neho, sa do neho transformuje. Aj človek je pritom ešte abstraktný pojem. Je to pojem príliš široký ako nás poučil Scheller. Mám až príliš veľa koncov. Široký pojem, ktorý zahrňuje až príliš veľa. Do toho pojmu zapadá, ale hlavne človek,v spoločnosti, človek ako spoločenské zviera? To poukazuje k rozdvojenej náture človeka, ktorá je zvieracia. Človek je tak vlastne rozdvojeným zvieraťom na ´sociálne zviera´ a ´človeka´ pokiaľ ide o pojem. Je veľmi široký ako pozitívne myslenie, lebo je abstraktný. Keď poviem, že niečo je širokým pojmom je to myslené tak, že je to abstraktné. Pozitívne myšlienky sú tiež abstraktné, lebo sú snáď precedené cez nejaké sito. Ostala z nich len ich pozitívna hodnota. Nemajú už iný ako ´pozitívny náboj´. Ostala z nich už len ich dobrá stránka. To dobré čo človek si vedel vziať. Ale môže to dobré byť to abstraktné? To všeobecné? Všeobecné, že sa napríklad vo všeobecnosti stotožňujem zo všetkým čo sa na svete deje, že vo všeobecnosti pritakám, ale keby som mal byť konkrétny tak sa nestotožňujem z ničím, nepritakám na tomto prehnitom svete ničomu, som prakticky voči-zoči všetkému čomu som voči zoči z donútenia a najradšej by som tu ani nebol.. nestál by som o tento svet, ktorého pozitívne myslenie by som mal celkom u riti, keby sa na ňom ním všetci išli rovno udusiť, lebo všetky pozitívne myšlienky aj tak len dusia, lebo nemajú žiadny efekt pozitívny. Nech aj celý svet exploduje ´pozitívnym myslením´ a mne sa pritom nestane nič, lebo pozitívne myslenie ešte nikdy nikomu neublížilo. Jeho dôsledky, ale možno áno. Pozrime sa napríklad smerom k USA kde pozitívne myslenie je vždy témou dňa. Všetko čo možno, ale zlé v pravom zmysle toho slovo prúdi z USA. Prečo je pozitívne myslenie tak dobré? Je snáď málo kritické? Človek, ktorý sa stáva voči zoči svetu nekritickým pozitívne myslí? Na skutku pozitívne lebo pritaká tam kde by sa patrilo mlčať, pritaká tam kde by sa patrilo protestovať, pritaká tam kde by sa patrilo oplatiť životu rany a neísť s prúdom hore bruchom. Ako celá rieka mŕtvych rýb, ktoré sú ľudskými živými mŕtvolami. Pokiaľ človek nie je rybou, pokiaľ človeka živá mŕtvola nie je rybou. Myslieť pozitívne je ako dýchať vzduch, byť ako ryba vo vode a dýchať onu vodu. Tie pozitívne myšlienky, ale smrdia. Smrdia, lebo ich ani nikto nemá, a človek síce môže odpustiť ľuďom ich blbosť, ale nie ´naivnú blbosť´. Ľudí príde pozitívne myslenie draho už len preto, že nemyslia kriticky, že nemyslia tak ako sa má by sa mi chcelo povedať až. No nakoniec, ale nechcem byť ten kto káže ako myslieť, lebo to sám neviem, lebo sa myslím myslenie odvíja od viacerých faktov, alebo faktorov. No ja sám v pozitívnom myslení nenachádzam odpoveď na otázky dnešného sveta. Svet je príliš zložito poskladaný, príliš zložito sa vyvíja. Nie je z neho ľahká cesta. Kdesi som čítal, že život si ´nájde cestu´, že vždy. Napadlo, v tejto súvislosti, že cestou sa tu myslí hlavne aj cesta s tohoto sveta. Nemusí to byť myslené len tak, že život utčie smrti, alebo, že prekoná nepriateľstvo, ale aj jednoducho tak, že život skončí, že vyhasne. Že si nájde cestu k smrti.
Všetci sme voči zoči smrti. Všetkých nás smrť čaká. Čaká naše trápne životy, životy, ktorým hľadáme ´zmysel´. Nakoniec preto nebudeme vedieť sa rozhodnúť, pre ten zmysel.. zmysel života je totiž jednou z najsilnejších námietok voči životu. Pokiaľ by malo ísť len o zmysel života človeka. Človeka vyradeného, s prírody, ktorá mu nakoniec ´ublížila´, že ho stvorila. Príroda mu ublížila a ona nato musí mať ´zmysel´. Zmysel života, ktorý je tým najširším pojmom. Pojmom, ktorého šírka sa nedá zmerať. Je tak široký, že mu nie je páry, že nemá byť len naplnený pozitívne, ale, že vôbec predstavuje všetko pozitívne. Zmysel života by som preto prirovnal k pozitívnemu mysleniu. Človek chce myslieť pozitívne lebo mu život má dávať zmysel. Život sám má mať pozitívny zmysel. Nemá byť negativitou. Obrátenou platonickou negativitou. V tej sa človek ešte ani, v myšlienkach nedotkol seba, svojho ja. A možno je ešte tam v abstrakcii hlbšej. Možno je tam život sám fenoménom ešte abstraktnejším, keď je, alebo nie je len pojmom. Pritom život je fenomenálny. Vo všetkom, v čom sa život sústreďuje, alebo do čoho sa sústreďuje. Ako tie pozitívne myšlienky, ktoré sú snáď niekde sústredené. Stačí tam natiahnuť sa rukou. Vziať si jednu do hlavy, a uvidíme…
Celá debata | RSS tejto debaty